Účinky kombinácie inzulín glargín/lixisenatid nad rámec kontroly glykémie – vplyv na telesnú hmotnosť, sekréciu endogénneho inzulínu a albuminúriu v podmienkach reálnej klinickej praxe

 Odborná redakcia DIA News

Diabetes mellitus 2. typu (DM2T) je progresívne metabolické ochorenie, charakterizované chronickou hyperglykémiou, inzulínovou rezistenciou, progresívnou dysfunkciou β-buniek a vysokou záťažou kardiovaskulárnymi a renálnymi komplikáciami.^1,2 Napriek dostupnosti viacerých liečebných postupov na zníženie hladiny glukózy sa mnohým pacientom nepodarí dosiahnuť trvalú kontrolu glykémie, najmä s predlžujúcim sa trvaním ochorenia a poklesom endogénnej sekrécie inzulínu. Súčasné liečebné stratégie čoraz viac zdôrazňujú prístup zameraný na pacienta, ktorý sa neobmedzuje len na zníženie hladiny HbA1c, ale zohľadňuje aj telesnú hmotnosť, riziko hypoglykémie, kardiovaskulárne riziko, ochranu obličiek, záťaž spojenú s liečbou a dlhodobú metabolickú stabilitu.^3,4 Odborné usmernenia Americkej diabetickej asociácie (ADA) z roku 2026 naďalej podporujú individualizovanú farmakologickú terapiu DM2T so zameraním na terapie so širším kardiometabolickým prínosom, ako sú agonisti receptora glukagónu podobného peptidu-1 (GLP-1 RA), a to najmä u pacientov vyžadujúcich intenzifikáciu liečby nad rámec perorálnej liečby alebo liečby bazálnym inzulínom.^5–8 V tomto kontexte sa fixné kombinácie bazálneho inzulínu a GLP-1 RA ukázali ako výhodná terapeutická možnosť, pretože kombinujú komplementárne mechanizmy účinku v jednej injekcii podávanej raz denne.

Kombinácia inzulínu glargín a lixisenatidu s fixným pomerom (iGlarLixi) kombinuje inzulín glargín 100 U/ml, ktorý primárne cieli na hladinu glukózy v plazme nalačno prostredníctvom trvalej bazálnej inzulínovej substitúcie, s lixisenatidom, krátkodobo pôsobiacim GLP-1 RA, ktorý zlepšuje postprandiálnu kontrolu glukózy zvýšením sekrécie inzulínu závislej od glukózy, potlačením sekrécie glukagónu, spomalením vyprázdňovania žalúdka a podporovaním pocitu sýtosti.^9,10 Tento duálny mechanizmus môže poskytnúť účinnú kontrolu glykémie a zároveň zmierniť niektoré riziká, ktoré sa spájajú s intenzifikáciou liečby samotným bazálnym inzulínom, najmä prírastok hmotnosti a riziko hypoglykémie. Fixná kombinácia iGlarLixi preukázala v randomizovaných kontrolovaných štúdiách v porovnaní so samotným bazálnym inzulínom väčšie zníženie HbA1c, vyššiu mieru dosiahnutia cieľových hodnôt HbA1c a priaznivé účinky na telesnú hmotnosť.^11–13

Hoci randomizované kontrolované štúdie poskytujú vysoko kvalitné dôkazy, údaje z reálneho sveta sú nevyhnutné na pochopenie účinnosti liečby v bežných klinických podmienkach, kde sú pacienti heterogénnejší a dodržiavanie liečby, komorbidity, titrácia dávky a intenzita sledovania sa môžu podstatne líšiť od podmienok štúdie. Štúdie z reálneho sveta vo všeobecnosti potvrdili, že iGlarLixi zlepšuje kontrolu glykémie s neutrálnymi alebo priaznivými účinkami na telesnú hmotnosť a nízkym rizikom hypoglykémie.^14–16 Väčšina dostupných štúdií z reálneho sveta má však relatívne krátke obdobie sledovania, zvyčajne okolo 24 – 30 týždňov, a dlhodobejšie údaje zostávajú obmedzené.

Okrem kontroly glykémie a telesnej hmotnosti nadobúdajú čoraz väčší význam potenciálne účinky liečby založenej na GLP-1 RA na obličky a β-bunky.

Diabetická choroba obličiek zostáva jednou z najčastejších a klinicky najvýznamnejších komplikácií DM2T, pričom albuminúria predstavuje kľúčový včasný ukazovateľ poškodenia renálnej mikrovaskulatúry a budúceho kardiovaskulárneho rizika. Experimentálne a klinické štúdie naznačujú, že účinky GLP-1 RA na obličky nemusia byť v rámci tejto triedy úplne jednotné a môžu sa líšiť v závislosti od farmakokinetických a farmakodynamických vlastností jednotlivých liečiv.²¹

C-peptid je klinicky užitočný marker endogénnej sekrécie inzulínu a reziduálnej funkcie β-buniek. U pacientov s DM2T môže zachovanie alebo zlepšenie hladín C-peptidu odrážať zlepšenú citlivosť β-buniek, zníženú glukotoxicitu alebo zvýšenú metabolickú stabilitu.¹⁷ Keďže GLP-1 RA stimulujú sekréciu inzulínu glukózodependentným spôsobom a môžu znižovať stres β-buniek prostredníctvom zlepšenej kontroly glykémie a hmotnosti, hodnotenie zmien C-peptidu počas liečby iGlarLixi môže poskytnúť ďalšie poznatky nad rámec samotného HbA1c.^18–20

V časopise Journal of Clinical Medicine bola nedávno publikovaná prvá štúdia z reálnej klinickej praxe, ktorá skúmala vzťah medzi liečbou iGlarLixi, dynamikou C-peptidu, zmenou telesnej hmotnosti a renálnymi ukazovateľmi, ako je pomer albumín/kreatinín v moči (ACR).²¹

Ide o retrospektívnu observačnú štúdiu, ktorá sa uskutočnila na Oddelení endokrinológie a metabolizmu Mestskej nemocnice v Gaziantepe (Turecko) a zahŕňala 78 pacientov s DM2T, u ktorých bola iniciovaná liečba iGlarLixi; sledovanie trvalo 12 mesiacov. Klinické a laboratórne parametre sa hodnotili na začiatku, po 3 mesiacoch a po 12 mesiacoch. Analyzovali sa zmeny antropometrických, glykemických, biochemických a renálnych parametrov. Skoré (3-mesačné) zmeny boli hodnotené ako prediktory dlhodobých výsledkov pomocou korelačných analýz.²¹

Východiskové demografické a klinické charakteristiky skúmanej populácie uvádza tabuľka č. 1.

Tabuľka č. 1. Východiskové demografické a klinické charakteristiky skúmanej populácie (n = 78). Upravené podľa Ozturk S, Baloglu Akyol EM, 2026²¹

Z elektronických zdravotných záznamov sa získali aj informácie o závažných komorbiditách a súbežne užívaných liekoch v čase začatia liečby iGlarLixi. Medzi zaznamenané komorbidity patrili hypertenzia, dyslipidémia, ischemická choroba srdca, obezita a chronické ochorenie obličiek. Súbežná antidiabetická liečba zahŕňala metformín, inhibítory kotransportéra sodíka a glukózy 2 (inhibítory SGLT2), inhibítory dipeptidylpeptidázy-4 (inhibítory DPP-4), deriváty sulfonylmočoviny a bazálny inzulín. Zaznamenalo sa aj užívanie blokátorov renín-angiotenzínového systému (inhibítorov ACE alebo blokátorov receptora pre angiotenzín II) a statínov vzhľadom na ich možný vplyv na renálne a metabolické výsledky (tabuľka č. 2).²¹

Tabuľka č. 2. Východiskové komorbidity a sprievodná liečba. Upravené podľa Ozturk S, Baloglu Akyol EM, 2026²¹

Do analýzy bolo zahrnutých 78 pacientov s DM2T, ktorí dokončili kompletné 12-mesačné sledovanie, z toho 61 žien (78,2 %) a 17 mužov (21,8 %). Medián trvania diabetu bol 10 rokov (IQR: 8). Na začiatku štúdie bol medián telesnej hmotnosti 93,0 kg (IQR: 17,98) a medián indexu telesnej hmotnosti (BMI) bol 35,65 kg/m² (IQR: 7,11). Medián hladiny glukózy v plazme nalačno bol 182,0 mg/dl (10,11 mmol/l) (IQR: 113,0) a medián hladiny HbA1c bol 9,0 % (IQR: 2,30). Medián hladiny kreatinínu v sére bol 0,725 mg/dl (IQR: 0,31) a medián eGFR bol 95,0 ml/min/1,73 m² (IQR: 31,0). Medián pomeru albumín/kreatinín bol 15,30 mg/g (IQR: 44,03) a medián pomeru proteín/kreatinín bol 88,5 mg/g (IQR: 81,65). Medián hladiny C-peptidu bol 2,46 ng/ml (IQR: 2,49) (tabuľka č. 1).²¹

Na začiatku sledovania boli najčastejšími komorbiditami hypertenzia a dyslipidémia, ktoré postihovali 61,5 %, resp. 66,7 % pacientov. Obezita (BMI ≥ 30 kg/m²) sa vyskytovala u 78,2 % pacientov v kohorte. Na začiatku sledovania malo zvýšenú albuminúriu (ACR ≥ 30 mg/g) skupina 33 pacientov (42,3 %), z toho 26 pacientov s mikroalbuminúriou a 7 pacientov s makroalbuminúriou. Pokiaľ ide o sprievodnú liečbu, najčastejšie predpisovaným liekom na zníženie hladiny glukózy bol metformín (85,9 %), po ktorom nasledovali inhibítory SGLT2 (48,7 %) a inhibítory DPP-4 (30,8 %). Viac ako polovica pacientov užívala blokátory renín-angiotenzínového systému (57,7 %) a statíny (62,8 %) v čase začatia liečby iGlarLixi (tabuľka č. 2).²¹

Zmeny antropometrických a glykemických parametrov v priebehu času sú uvedené v tabuľke č. 3. Medián telesnej hmotnosti klesol z 93,0 kg (IQR: 18,25) na začiatku sledovania na 91,0 kg (IQR: 17,0) po 3 mesiacoch a na 89,5 kg (IQR: 17,0) po 12 mesiacoch, pričom rozdiely boli štatisticky významné vo všetkých časových intervaloch (všetky p < 0,001), čo zodpovedá veľkému účinku (r = 0,52). Medián BMI klesol z 35,65 kg/m² (IQR: 7,32) na 35,41 kg/m² (IQR: 7,18) po 3 mesiacoch a na 34,74 kg/m² (IQR: 7,11) po 12 mesiacoch (všetky p < 0,001; r = 0,50), čo poukazuje na stredne veľký až veľký účinok (tabuľka č. 3).²¹

Medián HbA1c klesol po 12 mesiacoch z 9,0 % na 8,2 % (p = 0,015), pričom klinicky významné zlepšenie (zníženie o ≥ 1 percentuálny bod) sa pozorovalo u 21 (26,9 %) pacientov. Telesná hmotnosť sa významne znížila z 93,0 kg na 89,5 kg (p < 0,001). Hladiny C-peptidu sa zvýšili z 2,46 na 3,00 ng/ml (p = 0,016). ACR vykazoval štatisticky významné párové zmeny; mediánové hodnoty na úrovni skupiny však zostali v priebehu času podobné. Zníženie albuminúrie sa pozorovalo u 34 (54,8 %) pacientov spomedzi tých, u ktorých boli k dispozícii párové údaje. Exploratívne analýzy ROC naznačili, že skoré zmeny telesnej hmotnosti (plocha pod krivkou, AUC: 0,82), HbA1c (AUC: 0,74) a C-peptidu (AUC: 0,76) môžu súvisieť s dlhodobými výsledkami. Kombinovaný model zahŕňajúci skoré zmeny hmotnosti a C-peptidu vykázal lepšiu exploratívnu prediktívnu schopnosť (AUC: 0,88).²¹

Tabuľka č. 3. Zmeny antropometrických a glykemických parametrov v priebehu času. Upravené podľa Ozturk S, Baloglu Akyol EM, 2026²¹

V podmienkach bežnej klinickej praxe sa liečba iGlarLixi spájala s významným zlepšením kontroly glykémie a telesnej hmotnosti, ako aj so zvýšením hladín C-peptidu, čo môže odrážať zlepšenú endogénnu sekréciu inzulínu. Hoci zmeny renálnych ukazovateľov na úrovni skupiny boli mierne, u značného podielu pacientov sa pozorovalo zlepšenie albuminúrie na individuálnej úrovni. Skoré odpovede na liečbu môžu slúžiť ako praktické prediktory dlhodobých výsledkov a podporovať personalizovaný prístup k manažmentu diabetu. Tieto zistenia treba interpretovať v kontexte sprievodnej liečby a komorbidít, ktoré mohli ovplyvniť metabolické a renálne výsledky v bežnej klinickej praxi.²¹

Literatúra

1. Bajaj M, McCoy RG, Balapattabi K, Bannuru RR, Bellini NJ, Bennett AK, et al. 10. Cardiovascular disease and risk management: Standards of Care in Diabetes—2026. Diabetes Care. 2026;49(Suppl 1):S216-45.
2. Młynarska E, Czarnik W, Dzieża N, Jędraszak W, Majchrowicz G, Prusinowski F, et al. Type 2 diabetes mellitus: new pathogenetic mechanisms, treatment and the most important complications. Int J Mol Sci. 2025;26:1094.
3. Qaseem A, Obley AJ, Shamliyan T, Hicks LA, Harrod CS, Crandall CJ, et al. Newer pharmacologic treatments in adults with type 2 diabetes: a clinical guideline from the American College of Physicians. Ann Intern Med. 2024;177:658-66.
4. Malas K, Kazmi S, Kang YM, McGuire DK. The contemporary landscape of cardiovascular optimization in type 2 diabetes: overcoming barriers to evidence-based use of newer antihyperglycemic agents. Expert Opin Pharmacother. 2025;26:1009-20.
5. Cassataro G, Geraci G, Giusti MA, Maida C, Maggio V, Rizzo M, et al. The cardiovascular burden of diabetes: risk factors, clinical phenotypes, and personalized cardiometabolic management. J Clin Med. 2026;15:2358.
6. Caturano A, Galiero R, Rocco M, Tagliaferri G, Piacevole A, Nilo D, et al. Modern challenges in type 2 diabetes: balancing new medications with multifactorial care. Biomedicines. 2024;12:2039.
7. Tiwari D, Loh WJ, Aw TC. Paradigm shifts in diabetes management: key highlights from the 2026 American Diabetes Association Standards of Care in Diabetes. LabMed. 2026;3:10.
8. Aldahi WA, Alenezi A, Alessa T, Alhamdan R, Al-Humood KA, Alqallaf A, et al. Modern management of CKM syndrome: use of GLP-1 receptor agonists in a multidisciplinary setting—expert group recommendations from Kuwait. Diabetes Ther. 2026;17:373-89.
9. Wysham C, Bonadonna RC, Aroda VR, Puig Domingo M, Kapitza C, Stager W, et al. Consistent findings in glycaemic control, body weight and hypoglycaemia with iGlarLixi (insulin glargine/lixisenatide titratable fixed-ratio combination) vs insulin glargine across baseline HbA1c, BMI and diabetes duration categories in the LixiLan-L trial. Diabetes Obes Metab. 2017;19:1408-15.
10. Kis JT, Seufert J, Haluzik M, Bonnemaire M, Vera C, Tournay M, et al. Real-life effectiveness of iGlarLixi (insulin glargine 100 U/ml and lixisenatide) in people with type 2 diabetes (T2D) according to baseline HbA1c and BMI. Diabetes Ther. 2024;15:2337-50.
11. Seufert J, Freemantle N, Guja C, Haluzik M, Tournay M, Vera C, et al. Real-life effectiveness of iGlarLixi (insulin glargine 100U/mL and lixisenatide) in people with type 2 diabetes according to prior insulin use. Diabetes Obes Metab. 2024;26:2988-92.
12. Guja C, Kis JT, Haluzik M, Bonnemaire M, Bigot G, Tournay M, et al. iGlarLixi (insulin glargine 100 U/ml plus lixisenatide) is effective and well tolerated in people with uncontrolled type 2 diabetes regardless of age: a REALI pooled analysis of prospective real-world data. Diabetes Obes Metab. 2023;25:1723-30.
13. Kis JT, Nagy G, Kovacs G. Effectiveness of iGlarLixi, a fixed-ratio combination of insulin glargine 100 U/mL and lixisenatide, in people with type 2 diabetes. Diabetes Ther. 2021;12:2517-29.
14. Bala C, Cerghizan A, Mihai BM, Moise M, Guja C. Real-world evidence on the use of a fixed-ratio combination of insulin glargine and lixisenatide (iGlarLixi) in people with suboptimally controlled type 2 diabetes in Romania: a prospective cohort study (STAR.Ro). BMJ Open. 2022;12:e060852.
15. Candido R, Modugno M, Larosa M, Rossi MC, Nicolucci A, Gabellieri E. Effectiveness, safety, and appropriateness in the use of the fixed-ratio combination of insulin glargine and lixisenatide in type 2 diabetes: the ENSURE retrospective real-world study. Diabetes Ther. 2022;14:77-92.
16. Jammah A, Roushdy N, Gamil M, Diab NA, Abdelmonaem N, Safarini S, et al. Real-world effectiveness of iGlarLixi in individuals with T2D sub-optimally controlled on oral anti-diabetic drugs with or without basal insulin in daily practice in Saudi Arabia (EMPOWER study). Endocr Metab Sci. 2024;15:100164.
17. Tuccinardi D, Giorgino R, Pieralice S, Watanabe M, Maggi D, Palermo A, et al. The utility of assessing C-peptide in patients with insulin-treated type 2 diabetes: a cross-sectional study. Acta Diabetol. 2021;58:411-7.
18. Novodvorsky P, Haluzik M. An update on the safety of insulin-GLP-1 receptor agonist combinations in type 2 diabetes mellitus. Expert Opin Drug Saf. 2021;21:349-61.
19. Kim Y, Ha J, Moon JS. Redefining β-cell function in type 2 diabetes mellitus: from comprehensive assessment to precision medicine. Diabetes Metab J. 2026;50:235-52.
20. Parsi P, Saharkhiz S, Farani MR, Bakhtiyari S, Alipourfard I. Drug-induced regeneration of pancreatic beta cells: an approach to cellular therapeutic targets. Cell Regen. 2025;14:39.
21. Ozturk S, Baloglu Akyol EM. Beyond glycemic control: real-world 12-month effects of insulin glargine/lixisenatide on weight, endogenous insulin secretion, and albuminuria. J Clin Med. 2026;15:5049.