Rozhovor s viceprezidentom Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a prednostom I. psychiatrickej kliniky Lekárskej fakulty UPJŠ a UNLP v Košiciach
MUDr. Mgr. Jozefom Dragašekom, PhD., MHA
MUDr. Mgr. Jozef Dragašek, PhD., MHA, je viceprezidentom Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti (SPsS SLS), prednostom I. psychiatrickej kliniky UPJŠ LF a UNLP v Košiciach a honorárnym sekretárom Psychiatrickej sekcie Európskej únie medicínskych špecialistov. Je absolventom Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine, kde ukončil aj doktorandské štúdium. Počas študijného obdobia absolvoval štúdium zamerané na klinický výskum na Vienna School of Clinical Research a Medizinische Universität Wien, ukončené postgraduálnym diplomom Academically Certified Clinical Research Leader. Špecializačné štúdium v odbore psychiatria ukončil v roku 2008 a v roku 2025 ukončil špecializačné štúdium v odbore sexuológia.
Je predsedom redakčnej rady a odborným editorom časopisu Psychiatria pre prax, členom výboru SPsS SLS a zakladajúcim členom Sekcie psychiatrov v špecializačnej príprave, kde najprv pôsobil vo funkcii vedeckého sekretára a nato šesť rokov vo funkcii predsedu. Od roku 2017 je členom poradného výboru tejto sekcie a zároveň jej čestným predsedom. Je tiež predsedom výboru Sekcie biologickej psychiatrie, členom Psychofarmakologickej sekcie, predsedom dozornej rady Sexuologickej sekcie a členom Neuropsychiatrickej spoločnosti SLS.
Od roku 2012 zastupuje SPsS SLS ako delegát v Psychiatrickej sekcii Európskej únie medicínskych špecialistov (UEMS), v ktorej sa v roku 2017 stal členom výkonného výboru ako jej komisár a v súčasnosti pôsobí v druhom volebnom cykle ako honorárny sekretár sekcie.
Organizuje odborné podujatia, podieľa sa na grantovej činnosti, publikuje a výskumne sa orientuje na problematiku psychických porúch pri epilepsii, na schizofréniu a nutričnú psychiatriu. Je autorom a spoluautorom vyše 360 publikačných výstupov s vyše 470 citáciami (z toho 380 SCI citácií, Hirschov index 10). Okruh jeho vedeckých záujmov dopĺňa elektrokonvulzívna liečba, podieľa sa dlhodobo na príprave medzinárodných vzdelávacích štandardov pre špecializačné štúdium a kontinuálne medicínske vzdelávanie v odbore. Dlhoročné skúsenosti z práce v Kategorizačnej komisii pre lieky MZ SR zúročuje ako predseda odbornej pracovnej skupiny tejto komisie pre psychofarmaká.
Pozíciu viceprezidenta Slovenskej psychiatrickej spoločnosti ste úspešne obhájili. Aké hlavné priority a ciele si prinášate do tohto staronového mandátu v kontexte aktuálnych, no možno aj celkom nových potrieb slovenskej psychiatrie?
Chcem pokračovať v práci na dostupnosti modernej a inovatívnej liečby a financovaní ústavnej psychiatrie, ktoré musí lepšie zohľadňovať klinickú a personálnu náročnosť starostlivosti. Potrebujeme tiež úhrady zodpovedajúce súčasným možnostiam liečby vrátane ECT, rTMS či esketamínu. Pri často náročných rokovaniach sa chcem viac opierať o dáta z pracovísk. Konkrétnym zámerom do blízkej budúcnosti je aj príprava národného registra ECT, ktorý by nám umožnil lepšie hodnotiť túto liečbu v našich podmienkach.
Blízke mi zostáva praktické vzdelávanie a vytváranie príležitostí pre mladších kolegov. Chcem pritom využiť svoje medzinárodné skúsenosti z pôsobenia v UEMS. Pri práci výboru považujem za podstatné, aby pri každej priorite bolo jasné, kto sa jej venuje a aký výsledok od jednotlivých aktivít očakávame.
Jedným z kľúčových očakávaní psychiatrov v praxi je nepochybne prístup k moderným terapeutickým nástrojom. Paleta depotných antipsychotík sa na Slovensku nedávno rozšírila o novú dvojmesačnú formu aripiprazolu. V čom vidíte jej najväčší klinický prínos pre manažment pacientov so schizofréniou?
Najväčší prínos vidím v možnosti lepšie prispôsobiť účinnú udržiavaciu liečbu životu pacienta. Pri téme schizofrénie sa aj vo svojich prednáškach opakovane vraciam k tomu, či sa človek dokáže vrátiť do práce, udržať si vzťahy a znovu niečo plánovať. Aj spôsob podávania lieku môže tieto snahy uľahčiť. Dvojmesačný aripiprazol umožňuje menej aplikácií – pre niekoho to znamená menej cestovania, pre iného menšie zasahovanie liečby do pracovného režimu. Prínos preto vidím najmä u človeka, ktorému liečba aripiprazolom klinicky prospieva, dobre ju znáša a dlhší interval medzi aplikáciami mu prináša konkrétny benefit pre kvalitu života a každodenné fungovanie.
Prechod z mesačnej formy na dvojmesačný interval podávania je pre lekára vždy dôležitým klinickým rozhodnutím. Pri akom profile pacientov vidíte pre takúto zmenu najväčší medicínsky prínos?
Vychádzal by som z klinickej stability, dobrej znášanlivosti aripiprazolu a z toho, čo od zmeny očakáva pacient. Pri prechode z mesačnej formy už poznáme jeho odpoveď na liečbu, čo nám uľahčuje rozhodovanie. Pri výbere by som zohľadnil aj to, či jednoduchší režim môže pomôcť pacientovi, s ktorým spoluprácu ešte len budujeme. Ak ešte riešime nežiaduce účinky alebo potrebujeme liečbu častejšie upravovať, s predĺžením intervalu by som sa naopak neponáhľal.
Predĺženie intervalu medzi aplikáciami mení aj samotnú dynamiku vzťahu medzi lekárom a pacientom. Ako sa to následne premieta do prevencie relapsu a psychosociálnej stabilizácie pacienta?
Počet aplikácií by nemal určovať počet našich kontaktov s pacientom. Pacient môže potrebovať kontrolu alebo podporu aj medzi injekciami. Dlhší interval nám však dáva príležitosť dohodnúť návštevy podľa jeho skutočných potrieb a viac sa venovať tomu, ako funguje doma či v práci. Pri prevencii relapsu zostáva podstatná kontinuita účinnej liečby, včasné zachytenie zmien a dostupná pomoc. Návrat k bežnému životu si často vyžaduje aj cielenú psychosociálnu podporu. Ak pacient rozumie zvolenému postupu a vidí v ňom prínos pre seba, máme lepší základ pre dlhodobú spoluprácu.
Ako prednosta I. psychiatrickej kliniky Lekárskej fakulty UPJŠ a UNLP v Košiciach riadite najväčšie akútne psychiatrické lôžkové pracovisko v univerzitnej nemocnici. Aké nároky dnes kladie klinický stav hospitalizovaných pacientov na manažment a chod kliniky?
Najviac vnímam nesúlad medzi náročnosťou starostlivosti o hospitalizovaných pacientov a časom, ktorý máme na liečbu. Zvlášť pri psychotických poruchách vrátane prvých epizód schizofrénie potrebujeme priestor na jednotlivé liečebné kroky aj na vytvorenie spolupráce. Krátka hospitalizácia nemusí pokryť tieto potreby a dostupnosť následného doliečovania je obmedzená. Časti pacientov vieme pomôcť v dennom stacionári, ale tým nenahradíme všetky chýbajúce možnosti následnej starostlivosti.
Na klinike preto musíme myslieť na pokračovanie liečby už počas hospitalizácie. Aj pri voľbe modernej dlhodobo pôsobiacej liečby sa niekedy stretávame s rozdielnym pohľadom ambulantných kolegov na jej použitie. Myslím, že si potrebujeme lepšie vysvetliť, čo nás viedlo k voľbe konkrétnej liečby a dohodnúť sa na ďalšom postupe. Osobitne citlivou témou je starostlivosť pri obmedzenom náhľade. Za súčasť ochrany práv pacienta považujem aj dostupnosť včasnej a primeranej pomoci, na ktorú sa pri tejto téme často zabúda. Autonómiu pacienta treba zaisté rešpektovať a podporovať. Avšak prípadné obmedzenie schopnosti rozhodovať o liečbe musíme vždy posúdiť individuálne a s ohľadom na vyššie uvedené kľúčové princípy dostupnosti včasnej a primeranej pomoci.
Váš odborný záber siaha od neuropsychiatrie a epilepsie až po nutričnú psychiatriu. Kde presne v týchto oblastiach vidíte v súčasnosti najväčší potenciál pre progres, ktorý by mohol v najbližších rokoch zásadne uľahčiť prácu psychiatrom v ambulanciách?
Najväčší praktický priestor vidím v lepšom prepájaní liečby schizofrénie so starostlivosťou o telesné zdravie. Rád sa pri odborných debatách a prednáškach vraciam k príčinám, ktoré môžeme v bežnej praxi ľahko prehliadnuť. Pri hodnotení ťažkostí pacienta by sme mali zostať otvorení aj ich možným metabolickým a nutričným súvislostiam. Už stanovená psychiatrická diagnóza nás nezbavuje potreby uvažovať o tom, čo všetko sa podieľa na aktuálnom stave pacienta a čo z toho dokážeme ovplyvniť liečbou.
V ambulancii potrebujeme sledovať vývoj hmotnosti a metabolické parametre, ale aj zistiť, či si pacient dokáže nakúpiť a pripraviť jedlo. Odporúčania v tejto oblasti musia zodpovedať jeho možnostiam. Moderné postupy podporujú aktívnejší prístup k metabolickému riziku už od začiatku antipsychotickej liečby. Podľa individuálneho rizika a vývoja stavu môžeme popri úprave životosprávy včas zvažovať aj cielené farmakologické intervencie na prevenciu alebo liečbu metabolických komplikácií. Pre prax z toho vyplýva potreba konkrétnej podpory úpravy stravovania a pohybu, ale aj včasnej spolupráce so všeobecným lekárom a podľa potreby s diabetológom či nutričným terapeutom.
Ako aktívny pedagóg a prednosta neustále formujete novú generáciu lekárov. Ako by ste zhodnotili, v čom sú dnešní mladí psychiatri iní a aké nové kompetencie si od nich vyžaduje doba?
Stretávam veľa šikovných mladých ľudí, ktorí majú poctivý záujem o medicínu. Časť z nich ju však vníma viac ako zamestnanie než ako povolanie. Pri ich príprave sa preto opakovane vraciame k diskusiám o profesijnej zodpovednosti a o nárokoch, ktoré prináša starostlivosť o pacienta.
Vo výučbe dbám na komplexnosť klinického uvažovania. Chcem, aby študenti vedeli vysvetliť, prečo sa prikláňajú k určitému záveru, čo mu odporuje a čo ešte potrebujú zistiť. Pri používaní umelej inteligencie je táto požiadavka ešte naliehavejšia. Mladý lekár musí vedieť overiť zdroj a posúdiť, či navrhnutý postup zodpovedá konkrétnemu pacientovi. Práve takúto diskusiu sa snažím podporovať aj na podujatiach pre mladých psychiatrov.
V medicíne, obzvlášť v psychiatrii a pri vysokom manažérskom zaťažení, je syndróm vyhorenia veľkým rizikom. Ako sa u vás po rokoch v takto exponovaných funkciách mení predstava o zdravej rovnováhe medzi prácou a osobným životom?
Čoraz viac si uvedomujem, že veľa závisí od vzťahov, ktoré si človek vytvára a udržiava doma aj v práci. Potrebujem priestor na obyčajný rozhovor a spoločný čas, v ktorom sa práca nemusí stále vracať do popredia. Pomáha mi cestovanie, šport a príroda, osobitne čas strávený v kopcoch. Niekedy stačí aj krátky intenzívny oddych, pri ktorom sa človek sústredí na niečo celkom iné. Snažím sa však, aby sa čas na oddych a na blízkych ľudí nestratil vždy, keď pribudne ďalšia pracovná povinnosť.
Na úplný záver nášho rozhovoru nám dovoľte osobnú otázku. Máte za sebou množstvo odborných úspechov a pred sebou ďalšie výzvy, no keď sa obzriete za svojou doterajšou cestou, za čo cítite v živote najväčšiu vďačnosť?
Za blízkych ľudí a za vzťahy, v ktorých môžem byť otvorený aj vtedy, keď sa mi niečo nepodarí. S odstupom času si čoraz viac cením schopnosť priznať pochybenie, ako aj možnosť začať niektoré veci odznova. V medicíne aj mimo nej si potrebujeme priznať, ak sme niečo neodhadli správne, a podľa toho sa zariadiť. Snažím sa preto zostať otvorený prehodnoteniu vlastného názoru a nepodliehať predsudkom. Nie vždy je ľahké zostať pri svojom postoji, keď nie je populárny, a zároveň počúvať druhých. Chcel by som si tiež udržať prirodzenú zvedavosť a všímať si konkrétneho človeka aj tam, kde nás okolnosti tlačia k rutine a formalizmu.
Ďakujeme vám za rozhovor.
Odborná redakcia CORTEX News
