Rozhovor s osobnosťou mesiaca

MUDr. Radovanom Plášilom z diabetologickej ambulancie vo Vrútkach

MUDr. Radovan Plášil sa narodil v Martine v roku 1974 a útlejšie detstvo v podstate strávil v Sýrii, kde pracovali jeho rodičia. Po návrate na Slovensko strávil druhý stupeň základnej školy v Internátnej športovej škole v Banskej Bystrici. Gymnázium aj lekársku fakultu absolvoval v Martine. Po ukončení štúdia pracoval 11 rokov na diabetologickom oddelení v Ľubochni. V roku 2008 si založil novú diabetologickú ambulanciu vo Vrútkach, ktorej ostal verný až dodnes. Manželka Janka sa tiež venuje medicíne, starší syn si vybral dráhu kariérneho diplomata a mladší asi pôjde rodičovskou cestou.

Patríte medzi priekopníkov modernej liečby diabetu 2. typu fixnými kombináciami GLP-1 RA a bazálneho inzulínu na Slovensku. Prezradili by ste našim čitateľom, u ktorých typov pacientov ju najčastejšie používate, ale aj to, ako ju hodnotíte vy a vaši pacienti?

Medzi priekopníkov patria všetky kolegyne a kolegovia, ktorí GLP-1 RA využívajú v širšom rámci. Priznám sa, že v začiatkoch som bol trochu zdržanlivý s ohľadom na vyššiu cenu liečby, ale s pribúdajúcim časom a skúsenosťami kladiem dôraz na vysoké benefity pre pacientov. Áno, je to moderná liečba budúcnosti, ktorá presahuje rámec diabetológie. Predpokladám, že sme ešte len v úvode tejto kapitoly medicíny.

Pacienti s diabetom 2. typu majú z inzulínu často obavy, hoci je pre nich neraz najlepším riešením. O bazálnom inzulíne glargín 300 U/ml sa hovorí, že je to inzulín, ktorý búra mýty, pretože minimalizuje riziko priberania či hypoglykémií. Mohli by ste sa s nami preto podeliť o príbeh pacienta s diabetom 2. typu, ktorý sa dlho bránil inzulínovej liečbe, no dnes je s ňou spokojný a jeho diabetes je dobre kompenzovaný?

V prvom rade by som vyzdvihol bezpečnosť glargínu 300 IU pri ohrození hypoglykémiou a nárastom hmotnosti. Tieto riziká sú nízke a paradoxne nižšie, ako pri derivátoch sulfonylurey, ktoré glargín 300 IU v liečbe častokrát nahrádza vo finále. Pacienti vnímajú novú liečbu inzulínom (glargín 300 IU) pozitívne a sú v prevažnej miere veľmi spokojní.

V celosvetovom meradle, ale aj na Slovensku sme svedkami predlžovania veku dožitia. Mení sa aj prístup k pacientom vo vyššom veku v snahe poskytnúť aj im v rámci možností tú najkvalitnejšiu liečbu. V akom veku je váš najstarší pacient na liečbe fixnou kombináciou GLP-1 RA a bazálneho inzulínu a čo preňho znamená táto liečba?

Áno, vek pacienta a dostupnosť modernej liečby je veľkou témou diskutovanou nielen na úrovni medicíny, etiky, ale, samozrejme, aj ekonómie. Aj v rámci Európy sú rozdielne prístupy vo vnímaní tejto otázky, niekde konzervatívnejšie, v iných krajinách sú postoje uvoľnené a platí univerzálnejší postoj k starším pacientom. Slovensko vnímam ako krajinu patriacu do druhej „modernejšej“ kategórie. Preferujem individuálny postoj. Keď máme pacienta aj nad 80 rokov, ktorý môže z modernej liečby zdravotne a spoločensky profitovať, tak ju, prirodzene, nasadím.

Liečba diabetu zaznamenala za posledných desať rokov obrovský rozvoj. Do klinickej praxe pribudli nové lieky a technológie, ktoré významne posunuli reálne dosiahnuteľnú úroveň kompenzácie diabetu. Aký je váš názor na kvalitu zdravotnej starostlivosti v liečbe diabetu na Slovensku v porovnaní so svetom z hľadiska dostupnosti nových liekov a technológií? V čom sme dobrí a kde je priestor na zlepšenie?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že organizácia starostlivosti o diabetikov nielen 2., ale aj 1. typu na Slovensku je na vysokej úrovni. Moderná liečba je široko dostupná. Máme mäkké indikačné aj preskripčné obmedzenia na lieky a zdravotné pomôcky s minimálnou spoluúčasťou pacientov. Mali by sme si to ako spoločnosť vážiť a snažiť sa udržať tento systém starostlivosti. Samozrejme, vždy je priestor zlepšovať veci. Naše rezervy vnímam v edukácii a informovanosti pacientov a spoločnosti ako takej. Mám pocit, že potrebujeme venovať väčší priestor prevencii a predchádzaniu chronickým ochoreniam, v tomto prípade diabetu.

Sme svedkami zhoršujúcej sa ekonomickej situácie vo svete aj na Slovensku, zvyšovania napätia a straty istôt. Čo vám pomáha spracovať tieto negatívne podnety tak, aby neovplyvnili váš pozitívny prístup k životu a váš vnútorný pokoj?

Žiaľ, spoločnosť je názorovo polarizovaná, je to naozaj frustrujúce a veľmi únavné pre všetkých. Priznám sa, že som prestal venovať pozornosť hlavným mediálnym spravodajským portálom. Snažím sa vyhnúť tomu, aby som sa postavil na „pravú“ alebo „ľavú“ stranu, ušetrí mi to veľa času a zbytočného premýšľania. Je dobré byť v pozícii pozorovateľa. Ľudí sa nesnažím rozdeliť na dobrých a zlých. V konečnom dôsledku každý robíme z vlastného pohľadu veci najlepšie, ako vieme. Stojí ma to menej energie a pomáha to vidieť veci z nadhľadu. Samozrejme, je ťažké udržať si takéto mentálne nastavenie, ale baví ma to.

Čo vás v poslednom čase úprimne potešilo?

Asi to, že sa starší syn Michal po ukončení štúdia na vysokej škole v zahraničí (Škótsko, Holandsko) vrátil na Slovensko. Je síce trochu ďalej, v Bratislave, ale hrozilo, že sa natrvalo usadí v zahraničí. Z toho mám naozaj veľkú radosť. Snažíme sa ako rodina tráviť čo najviac času spoločne.

Za čo ste vo svojom živote najviac vďačný?

Život vnímam ako chodenie do školy. Keď zvládneme ročník/triedu, postupujeme ďalej. Ak sa nám to nepodarí, musíme „triedu“ opakovať, často s novými spolužiakmi. Poznáte to. Čím viac sa naučíme, tým má náš pobyt v tomto „hoteli Zem“ väčší zmysel. K tomu aby, sme sa mohli „dobre učiť“, potrebujeme určite zdravie, rodinu, priateľov, vieru. Na tieto benefity života mám naozaj šťastie a veľmi, veľmi si to vážim.

Máte nejaký sen alebo túžbu, ktorú by ste si chceli splniť tento rok?

Nemám veľké plány, ale potešilo by ma, keby som mal dostatok času na oddych, relax v kruhu blízkych a v prírode (heslo: Na samotě u lesa).

Ďakujeme vám za rozhovor.
Odborná redakcia DIA News