Rozhovor s osobnosťou mesiaca DIA News pre sestry
Bc. Erikou Porubskou
Bc. Erika Porubská sa narodila v Bardejove a pochádza z neďalekej obce Dlhá Lúka. Absolvovala základnú školu a pokračovala v maturitnom štúdiu na strednej zdravotníckej škole vo Svidníku v odbore všeobecná zdravotná sestra. Jej prvým pôsobiskom bolo detské oddelenie v nemocnici MUDr. A. Vojtecha v Kežmarku, kde pracovala v detskej ambulancii s MUDr. Beátou Šoltýsovou. Počas druhej materskej dovolenky sa presťahovala do Martina. Zamestnala sa v súkromnom sektore v diabetologickej ambulancii MUDr. Boženy Sňahničanovej. Popri práci v ambulancii sa rozhodla pre štúdium na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, ktorú úspešne ukončila bakalárskym titulom. Popri práci v diabetologickej ambulancii sa venuje práci v agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti u Mgr. Janky Majzlíkovej. Je toho mnoho, no ako sama uvádza, jej hlavným povolaním je už mnoho rokov diabetologická ambulancia v Martine, kde v súčasnosti tvorí zohraný tím s MUDr. Evou Horskou.
Čo vás priviedlo k štúdiu na zdravotnej škole a k práci zdravotnej sestry? Bol to odjakživa váš sen alebo vás inšpiroval nejaký vzor?
Spočiatku som o štúdiu na zdravotnej škole nerozmýšľala, chcela som byť masérkou, ale počas strednej školy som dostala možnosť venovať sa tomuto povolaniu naplno, tak som sa tej šance chytila. V podvedomí sa mi páčilo pomáhať a starať sa o druhých. Páčili sa mi modro-biele uniformy, ktoré som obdivovala u mamy mojej kamarátky, ktorá bola povolaním zdravotná sestra. Uniformy sa pre mňa stali symbolom úcty, váženosti, čistoty a pomoci. Svoju voľbu som nikdy neoľutovala a teším sa z nej doteraz, bolo to moje najlepšie rozhodnutie.
Čo je podľa vás najdôležitejšie v prístupe k pacientovi, ktorému bol práve diagnostikovaný diabetes, aby ste si získali jeho dôveru a motivovali ho k spolupráci?
Dôležité je pacienta ubezpečiť, že diabetom sa preňho život nekončí. Je to ochorenie, ktoré má svoje obmedzenia, ale správnym prístupom hneď od začiatku sa s ochorením dá viesť kvalitný život. K pacientom sa snažím byť empatická, veľa im vysvetľujem, pýtam sa, počúvam ich, sledujem ich reakcie, lebo každý z nich je individuálny. Je dôležité, aby vedeli, že pri liečbe ich ochorenia má veľký vplyv ich spolupráca s nami. Zároveň kladieme dôraz na diétu a pohyb.
Súčasťou každodennej pracovnej rutiny sestry v diabetologickej ambulancii je edukácia pacientov. Prezraďte nám, aké sú vaše odporúčania pre pacientov, ktorí sa snažia zvládnuť diabetes počas stresových životných období?
Stres je súčasťou života, či už ste alebo nie ste diabetik, no u diabetika je veľkou výzvou každá zmena v organizme, preto je dôležité predchádzať takýmto vplyvom, udržiavať sa v rovnováhe a radšej niektoré veci plánovať a predvídať. Hlavne v sebe nachádzať energiu na boj s touto chorobou, skúmať vlastné telo a načúvať, čo nám hovorí.
Diabetes mellitus je chronické celoživotné ochorenie. S vašimi pacientmi sa stretávate dlhé roky, ste svedkami ich životných príbehov. Ktorý pacient bol pre vás najväčšou výzvou?
Nedá sa presne konkretizovať, ktorý zo životných príbehov našich pacientov bol pre mňa výzvou. Myslím, že každý jeden pacient je svojím spôsobom špecifický a je pre nás výzva, ale čo je dôležité: vždy sa nájde spôsob, ako sa dá pomôcť a pre mňa je veľkým potešením, ak je pomoc prijatá. Iste aj moje kolegyne mi dajú za pravdu, že asi tými najväčšími výzvami sú pacienti s mentálnym oneskorením alebo sociálne slabší či jednoduchší pacienti, ktorí si neveria, že zvládnu pravidelnú obsluhu napríklad glukomeru alebo aplikáciu inzulínu. Vďaka častejším kontrolám a opakovaným edukáciám to nakoniec zvládnu a potom sú šťastní a majú veľkú radosť sami zo seba, ako im to ide. A to je vec, ktorá ma nesmierne teší a viem, že moja snaha pomôcť nebola zbytočná.
Ako sa vám darí udržiavať si pozitívny prístup k pacientom aj pri náročnom pracovnom vyťažení?
Túto otázku si často kladiem aj ja. Asi je to preto, že nemám rada konflikty a snažím sa im vyhýbať. Mám pozitívne myslenie a som presvedčená, že s istou dávkou ľahkosti sa lepšie bojuje. Na pracovisku vládne príjemná atmosféra, pokoj, ktorý sa niekedy naruší, ale dôležité je udržať si úsmev, zopárkrát sa nadýchnuť a ideme ďalej. Držím sa hesla „Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty druhým“.
Denne sa stretávate s pacientmi, ktorí začali myslieť na svoje zdravie príliš neskoro. Dovoľte nám preto osobnú otázku, ako si udržiavate kondíciu a čo robíte pre svoje zdravie?
Rada chodím do prírody na prechádzky, ale venujem sa aj turistike. Mám rada to ticho a pokoj a miesta, kde je menej ľudí. Vychutnávam si to a zároveň robím niečo aj pre svoje fyzické a duševné zdravie. Veci, ktoré vyriešiť nemôžem, sa snažím vypúšťať z hlavy. Nie vždy to funguje, ale snažím sa.
Keby ste mali dať radu mladšej kolegyni, ktorá iba začína pracovať v diabetologickej ambulancii, aká by bola?
Byť empatická, usmievavá, ochotná pomôcť, to znamená pre pacientov veľa, lebo aj my máme svoje problémy a sme tiež len ľudia. Nie vždy sa nám všetko chce, no skúsme to prekonať.
Prezraďte nám na záver niečo zo svojej životnej filozofie. Čo vás napĺňa šťastím, ako relaxujete a kde dobíjate baterky?
Teší ma, že som zdravá, mám prácu, ktorá ma baví. Teším sa z mojich dvoch detí, užívam si chvíle s mojím životným partnerom, radi cestujeme, venujeme sa turistike a tam čerpáme sily a energiu do ďalších dní. Neplánujem veci príliš dopredu, život totiž treba žiť naplno a v danom okamihu.
Ďakujeme vám za rozhovor
Odborná redakcia DIA News
