Rozhovor s osobnosťou mesiaca Dagmar Marekovou z diabetologickej ambulancie v Malackách

Dagmar Mareková je rodáčka z Trnavy. Do Malaciek sa presťahovala, keď mala osem rokov. Strednú zdravotnú školu vyštudovala v Trnave. Po skončení štúdia nastúpila na Detskú kliniku anestéziológie a intenzívnej medicíny v NÚDCH a. s. v Bratislave. Popri zamestnaní sa rozhodla pre štúdium a ako diplomovaná sestra si doplnila špecializáciu v anestéziológii a intenzívnej medicíne. Po materskej dovolenke sa rozhodla pre zmenu a začala pracovať v diabetologickej ambulancii SIN AZUCAR s. r. o. v Malackách. Je vydatá a spolu s manželom vychovávajú tri deti.

V súlade s medzinárodnými odporúčaniami sú dnes na Slovensku široko dostupné najmodernejšie liečebné prístupy pre pacientov s diabetom 2. typu, medzi ktoré patria aj fixné kombinácie GLP-1 RA a bazálneho inzulínu. Ako by ste zhodnotili prínos tejto liečby vy osobne a ako ju hodnotia vaši pacienti?

Z pohľadu sestry pracujúcej na diabetológii vnímam túto liečbu veľmi pozitívne, pretože mnohým pacientom pomáha dosiahnuť lepšiu kompenzáciu diabetu bez výrazného zaťaženia každodenného života. Pacienti často oceňujú jednoduchší režim liečby a menší počet aplikácií, čo im uľahčuje dodržiavanie odporúčaní. Veľkou výhodou je nižšie riziko hypoglykémií a u niektorých pacientov aj priaznivý vplyv na telesnú hmotnosť. V ambulancii vidíme, že ak sa pacient cíti lepšie a vidí výsledky, rastie aj jeho motivácia pokračovať v liečbe. Samozrejme, dôležitý je individuálny prístup a dostatok edukácie.

Pacienti s diabetom 2. typu majú z inzulínu často obavy, hoci je pre nich neraz najlepším riešením. O bazálnom inzulíne glargín 300 U/ml sa však hovorí, že je to inzulín, ktorý búra mýty, keďže minimalizuje riziko priberania či hypoglykémií. Mohli by ste sa s nami podeliť o príbeh pacienta s diabetom 2. typu, ktorý sa dlho bránil inzulínovej liečbe a dnes je s ňou spokojný a jeho diabetes je dobre kompenzovaný?

Veľmi často sa stretávame s obavami pacientov z inzulínovej liečby, najmä zo strachu z priberania, hypoglykémií alebo predstavy, že ide o „posledné štádium“ ochorenia. Spomínam si na pacienta, ktorý sa inzulínu obával niekoľko rokov a dlho ho odmietal, hoci hodnoty glykémie neboli uspokojivé. Po dôkladnom rozhovore a postupnom vysvetlení princípu liečby súhlasil s nastavením bazálneho inzulínu. Po niekoľkých mesiacoch nám sám povedal, že sa cíti menej unavený, má stabilnejšie hodnoty cukru a prekvapilo ho, že liečba nebola taká komplikovaná, ako si predstavoval. Dnes patrí medzi pacientov, ktorí hovoria, že najťažšie bolo prekonať počiatočný strach.

V celosvetovom meradle, ale aj na Slovensku sme svedkami predlžovania veku dožitia. Mení sa aj prístup k pacientom vo vyššom veku v snahe poskytnúť im v rámci možností tú najkvalitnejšiu liečbu. Aký je váš najstarší pacient na liečbe fixnou kombináciou GLP-1 RA a bazálneho inzulínu a čo preňho znamená táto liečba?

Na diabetológii sa stretávame so seniormi vo veľmi vysokom veku a často nás dokáže prekvapiť ich disciplína a chuť aktívne sa starať o svoje zdravie. Medzi pacientmi máme aj starších ľudí vo veku nad 70 rokov, ktorí zvládajú modernú liečbu veľmi dobre, ak je správne nastavená a dostanú dostatočnú podporu. V ich prípade je dôležitá jednoduchosť režimu, bezpečnosť liečby a zachovanie čo najlepšej kvality života. Pacienti aj ich rodiny oceňujú, ak liečba pomáha stabilizovať zdravotný stav a zároveň neobmedzuje bežné fungovanie. Vysoký vek dnes podľa mňa už nemá byť dôvodom na to, aby pacient nemal prístup ku kvalitnej liečbe.

Sme svedkami zhoršujúcej sa ekonomickej situácie vo svete aj na Slovensku, zvyšovania napätia, straty istôt – čo vám pomáha spracovať tieto negatívne podnety tak, aby neovplyvnili váš pozitívny prístup k životu a vašu vieru v ľudí a v dobro?

Práca v zdravotníctve učí človeka veľkej pokore a zároveň tomu, aby si vážil obyčajné veci. Mne osobne pomáha kontakt s rodinou, rozhovory s blízkymi a chvíle, keď si dokážem oddýchnuť alebo vypnúť od práce. Veľkou motiváciou sú samotní pacienti – často vidíme, že aj napriek náročným diagnózam sa nevzdávajú a bojujú. To človeku pripomína, že nádej a ľudskosť majú stále veľký význam. Snažím sa sústrediť na to dobré, čo môžeme ovplyvniť ako zdravotníci.

Diabetes mellitus je chronické celoživotné ochorenie. S vašimi pacientmi sa stretávate dlhé roky, ste svedkami ich životných príbehov. Ktorý pacient bol pre vás najväčšou výzvou?

Za najväčšie výzvy považujem pacientov, ktorí prichádzajú s veľkým strachom, nedôverou alebo po rokoch zanedbávania liečby. Niekedy nie je najťažšie nastaviť liečbu, ale získať si dôveru človeka a pomôcť mu pochopiť význam pravidelnej starostlivosti. Pamätám si pacienta, ktorý spočiatku odmietal akékoľvek zmeny a bol presvedčený, že mu už nič nepomôže. Vďaka postupnej edukácii, trpezlivosti a malým krokom sa však začal viac zaujímať o svoje zdravie a výsledky sa postupne zlepšovali. Takéto momenty sú pre mňa potvrdením, že práca sestry má veľký zmysel. A nakoniec na to s úsmevom spomíname pri každej návšteve.

Denne sa stretávate s pacientmi, ktorí začali myslieť na svoje zdravie príliš neskoro. Dovoľte nám preto otázku, ako si udržiavate kondíciu a čo robíte pre svoje zdravie?

Keďže denne vidím následky zanedbaného zdravia, snažím sa byť zodpovedná aj sama voči sebe. Dbám na primeraný pohyb, pravidelnosť v strave a snažím sa dožičiť si dostatok oddychu, hoci pri práci v zdravotníctve to nie je vždy jednoduché. Veľmi dôležitý je pre mňa psychický oddych a čas strávený s rodinou či pri aktivitách, ktoré ma tešia. Nemyslím si, že človek musí byť dokonalý, ale pravidelnosť a prevencia sú veľmi dôležité. Aj pacientom často hovoríme, že malé kroky robia veľký rozdiel.

Čo vás potešilo v poslednom čase?

Najviac ma vždy poteší, keď vidím spokojného pacienta, ktorý sa cíti lepšie a má radosť zo svojho pokroku. V ambulancii sú krásne momenty, keď pacient povie, že má lepšie výsledky alebo viac energie na bežný život. Tešia ma aj obyčajné veci – čas s rodinou, pokojné chvíle či dobrá správa od blízkych. Myslím si, že človek sa musí učiť všímať si malé radosti, pretože práve tie často prinášajú najväčšiu silu.

Za čo ste vo svojom živote najviac vďačná?

Najviac som vďačná za zdravie, rodinu a ľudí, ktorí pri mne stoja v dobrých aj náročných chvíľach. Veľmi si vážim možnosť robiť prácu, ktorá má zmysel a kde môžem pomáhať druhým. Práca s pacientmi ma naučila pokore a tomu, že nič netreba brať ako samozrejmosť. Vďačná som aj za malé každodenné momenty pokoja a obyčajnej ľudskej blízkosti. Myslím si, že práve tie sú v živote najdôležitejšie.

Ďakujeme vám za rozhovor
Odborná redakcia DIA News