Rozhovor s osobnosťou mesiaca

Bc. Janou Valentínyovou z diabetologickej ambulancie vo Zvolene

Bc. Jana Valentínyová žije v obci Tŕnie pri Zvolene s manželom a tromi synmi. Maturitu získala na Strednej priemyselnej škole strojníckej vo Zvolene. Následne rok pracovala ako sanitárka v domove dôchodcov v Bratislave. Potom nastúpila na geriatrické oddelenie Nemocnice s poliklinikou vo Zvolene, kde tri roky pracovala ako sanitárka, neskôr ako sestra pri lôžku a desať rokov na pozícii staničnej sestry.

Počas tohto obdobia externe vyštudovala Strednú zdravotnícku školu vo Zvolene. Absol­vovala tiež špecializačné štúdium v odbore vnútorné lekárstvo na Slovenskej zdravotníc­kej univerzite v Bratislave a bakalárske štúdium na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Banskej Bystrici. Už päť rokov pracuje v diabetologickej ambulancii MUDr. Gabriely Hulinovej vo Zvolene.

Čo vás priviedlo k štúdiu na zdravotnej škole a k práci zdravotnej sestry? Bol to odjakživa váš sen, alebo vás inšpiroval nejaký vzor?

K štúdiu na zdravotnej škole som sa rozhodla v domove dôchodcov, kde som rok praco­vala. Inšpirovala ma moja teta, sestra mojej maminy, ktorá tam pracovala ako zdravotná sestra. Práve tam som zistila, že by som v tejto profesii vedela aj chcela pracovať. Pô­vodne som po základnej škole chcela ísť študovať na farmaceutickú školu, kam som sa pre nedostatok miest nedostala. Zdravotnú školu vo Zvolene som napokon študovala popri práci sanitárky na geriatrickom oddelení. Som vďačná všetkým, ktorí so mnou v tom ob­dobí pracovali a prakticky ma pripravili na prácu sestry pri lôžku.

Venujete sa edukácii pacientov s diabetom. Čo je podľa vás najdôležitejšie v prístupe k pacientovi, ktorému bol diagnostikovaný diabetes mellitus, aby ste si získali jeho dôveru a motivovali ho k spolupráci?

Diabetes je celoživotné ochorenie a úspech jeho liečby závisí najmä od správania pacienta doma. Osvedčil sa nám jednoduchý a postupný prístup. Prvotné informácie podávame zrozumiteľne, aby ich pacient vedel uplatniť vo svojom každodennom živote. Pacienta ubezpečujeme, že môže kedykoľvek prísť znova, klásť otázky a vrátiť sa k tomu, s čím má problém.

So svojimi pacientmi sa stretávate celé roky. Ktorý pacient bol pre vás najväčšou výzvou, resp. cennou skúsenosťou či vzorom pre ďalších pacientov?

Neviem určiť jedného konkrétneho pacienta, ktorý bol pre mňa najväčšou výzvou. Výzvou je pre nás predchádzať u pacientov našej ambulancie rozvoju komplikácií spojených s diabetom. Máme pacientov, ktorí majú túto diagnózu už dlhé roky a nemajú žiadne komplikácie. Takíto pacienti sú pre nás pozitívnou výzvou, ale najmä cennou skúsenosťou a inšpiráciou pre ďalších pacientov.

Napriek náročnej práci si vždy nájdete čas na úsmev pre pacientov. Čo vám pomáha udržať si trpezlivosť, láskavosť a vnútorný pokoj?

Trpezlivosť a vnútorný pokoj nadobúdam vďaka zdravému odstupu – starosti pacientov si nenosím domov. Na pracovisku ma nabíja harmónia a dobrý vzťah s mojou pani doktorkou – vieme spolu otvorene prediskutovať záťažové situácie a spoločne sa zasmiať. Veľmi mi pomáhajú naše spoločné obedy a káva, ale aj nastavenie mysle, že pre úsmev na tvári po­trebujem v prvom rade pokoj vo vlastnej duši. V súkromí čerpám energiu z kvalitného spánku, záľub a času s rodinou.

Denne sa stretávate s pacientmi, ktorí začali myslieť na svoje zdravie príliš neskoro. Dovoľte nám preto osobnú otázku: Ako si udržiavate kondíciu a čo robíte pre svoje zdravie?

Pre svoje zdravie sa snažím pravidelne stravovať, čo mi dodáva stabilnú energiu na celý deň. Raz týždenne navštevujem u nás v obci pilates pre zdravý chrbát, aby som zlepšila držanie tela a svalovú silu. Denne tiež chodím pešo a cez víkendy, keď je čas, si s man­želom radi doprajeme prechádzky na čerstvom vzduchu.

Keby ste mali dať dobrú radu mladšej kolegyni, ktorá začína pracovať v diabetologickej ambulancii, aká by bola?

Diabetológia je dnes mimoriadne dynamický odbor, ktorý prechádza neustálym vývojom. Okruh našich pacientov sa stále rozširuje a s ním rastú aj nároky na sestru. Moja rada pre kolegyňu znie: Ku každému človeku pristupuj tak, akoby si na stoličke pacienta sedela ty sama. Predstav si svoje pocity, strach a potreby v jeho situácii a podľa toho konaj. Bez­pečné prostredie v ambulancii, spolupráca a pochvala pacienta prinášajú skvelé výsledky.

Čo vás v poslednom období najviac potešilo?

V súkromí je mojou radosťou rodina. Nesmierne ma tešia moji traja synovia – každý po svojom – a som na nich veľmi hrdá. Všetci máme za sebou náročný rok a veľmi ma po­tešilo, že manžel má po všetkých zdravotných problémoch, ktoré prežil, konečne nega­tívne výsledky a opäť sa zapojil do rodinného aj pracovného života. Rodina a zdravie sú v živote veľmi dôležité.

V práci ma neskutočne potešil jeden náš 29-ročný pacient. Dva roky sme ho presviedčali, kým sa nakoniec odhodlal a začal používať senzory. Je to pacient, ktorý sa bojí odberu krvi – bledne a odpadáva. Prišiel so svojou priateľkou, ktorú sme naučili, ako mu má senzor zaviesť, a aj ona tomu bola veľmi naklonená. Po dvoch týždňoch sa mne aj pani doktorke prišiel osobne poďakovať, že sme s ním nestratili trpezlivosť. Sám priznal, že nechápe, ako mohol doteraz bez toho žiť. Odvtedy používa senzory a zlepšili sa mu aj výsledky.

Máte nejaký sen alebo túžbu, ktorú by ste si chceli splniť v tomto roku?

V tomto roku už nemám žiadnu túžbu ani sen, ktorý by som si chcela splniť. To, čo mám rada, napríklad stretnutia, cestovanie či oddych, sa mi väčšinou ponúkne samo a vtedy si uvedomím, že sa mi splnilo, čo som chcela. A predsa mám jednu túžbu: aby sme sa ešte niekedy stretli všetci z kolektívu geriatrického oddelenia vo Zvolene, kde som pracovala 30 rokov. Mávali sme pravidelné stretnutia mimo práce, buď sami, alebo s rodinnými prí­slušníkmi. Bola by som rada, keby sa to podarilo, pretože naše oddelenie zrušili zo dňa na deň a boli sme tam ako jedna veľká rodina.

Prezraďte nám na záver niečo zo svojej životnej filozofie. Čo vás napĺňa šťastím, ako relaxujete a čo robíte pre svoje duševné zdravie?

Skutočným šťastím ma napĺňa, keď vidím okolo seba zdravých a spokojných ľudí, ktorí so mnou zdieľajú každodenný život v rodinnom a, samozrejme, aj v pracovnom prostredí. V starostlivosti o duševné zdravie sa opieram o svoju vieru, ktorá mi prináša silu a vnú­torný pokoj. Rovnako dôležitý je pre mňa vedomý oddych, keď môžem úplne vypnúť hlavu a zregenerovať sa. Veľmi rada si prečítam dobrú knihu či pozriem film, venujem sa maľo­vaným krížovkám a sudoku a pri varení rada počúvam hudbu. Skvelým reštartom je pre mňa aj čas strávený s rodinou a priateľmi. Moju životnú filozofiu dokonale vystihujú slová piesne „Milujem život“ od rapera Kaliho:

Sú to pády, čo dávajú mi chuť vstať,
Sú to výhry, po ktorých sa mám chuť smiať,
život dáva aj berie, no kým som tu,
ja mám chuť žiť a zahrať si každú hru.

Ďakujeme vám za rozhovor.
Odborná redakcia DIA News