Rozhovor s osobnosťou mesiaca
Barborou Charvátovou z diabetologickej ambulancie vo Vrútkach
Barbora Charvátová pochádza z Ružomberka. Po ukončení štúdia na Strednej zdravotníckej škole v odbore všeobecná sestra pokračovala vo vzdelávaní v Košiciach, kde získala kvalifikáciu diplomovanej fyzioterapeutky. Vo fyzioterapii pôsobila šesť rokov na pôde Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku. Životné kroky po materskej dovolenke ju však zaviedli k diabetológii. Dnes žije s rodinou pri Martine a je stabilnou súčasťou tímu diabetologickej ambulancie MUDr. Radovana Plášila vo Vrútkach.
Čo vás priviedlo k štúdiu na zdravotnej škole a k práci zdravotnej sestry? Bol to odjakživa váš sen alebo vás inšpiroval nejaký vzor?
To, že chcem robiť v zdravotníctve, som vedela relatívne skoro – asi aj preto, že moja mamina pracovala ako rehabilitačná sestra a toto povolanie sa mi veľmi páčilo. Preto som sa rozhodla pokračovať v jej šľapajách. Vo fyzioterapii som však dlho nezostala. Po prvej materskej dovolenke som išla zastupovať do diabetologickej ambulancie s tým, že si neskôr nájdem prácu vo svojom odbore. Nakoniec tam však pracujem už 11 rokov. Začalo ma to baviť a vyzerá to tak, že fyzioterapiu som zavesila na klinec, lebo tento „sladký“ odbor mi akosi prirástol k srdcu. A priznám sa, že prácu zdravotnej sestry som pôvodne nechcela robiť.
Venujete sa edukácii pacientov s diabetom. Čo je podľa vás najdôležitejšie v prístupe k pacientovi, ktorému bol diagnostikovaný diabetes mellitus, aby ste si získali jeho dôveru a motivovali ho k spolupráci?
Myslím si, že je veľmi dôležité odhadnúť pacienta a naladiť sa na jeho vlnovú dĺžku a prispôsobiť tomu celú našu komunikáciu. Na začiatok treba pacienta ubezpečiť, že diagnostika diabetu neznamená koniec sveta a že je to vlastne aj preňho výzva k zdravšiemu životnému štýlu a väčšej starostlivosti o telo – nielen zvnútra, ale aj zvonku. V našej ambulancii nemáme radi slovko „zákaz“, ktoré vie tiež vystrašiť. A čo sa týka informácií, treba ich dávkovať postupne, aby pacient nemal hneď na prvej návšteve pocit, že ho zasiahla informačná lavína.
S vašimi pacientmi sa stretávate celé roky. Ktorý pacient bol pre vás najväčšou výzvou, resp. cennou skúsenosťou či vzorom pre ďalších pacientov?
V poslednom čase mám pocit, že výzvou je každý deň v ambulancii – najmä v ranných hodinách. Nemám konkrétny prípad, ktorý by som zvlášť vyzdvihla, no za výzvu považujem každého pacienta, ktorý k nám príde vystrašený a myslí si, že s cukrovkou už jeho život nemá žiadnu perspektívu alebo ho čaká menej kvalitný život. V ambulancii máme viacerých pacientov, ktorých by som dala za vzor. Dokonca mi napadlo, že keby som vopred vedela, aký skvelý výsledok dosiahnu a súhlasili by, dala by som ich ako vzor priamo na nástenku. Často stačí, že urobia v živote menšie či väčšie ústupky (znížia hmotnosť, upravia stravovanie a pohybovú aktivitu) a ich zdravotný stav sa výrazne zlepší. Z toho potom majú radosť oni aj my. Najlepšie na tom však je ich pochopenie, že každý to má vo vlastných rukách.
Napriek náročnej práci si vždy nájdete čas na úsmev pre pacientov. Čo vám pomáha udržať si trpezlivosť, láskavosť a vnútorný pokoj?
Myslím si, že mám pokojnú povahu a chvíľu trvá, kým mi dôjde trpezlivosť. Čo mi teda pomáha? Asi schopnosť vypnúť. Hneď ako zavriem dvere ambulancie, viem vypustiť robotu z hlavy – a predovšetkým to nepríjemné.
Denne sa stretávate s pacientmi, ktorí začali myslieť na svoje zdravie príliš neskoro. Dovoľte nám preto osobnú otázku: ako si udržiavate kondíciu a čo robíte pre svoje zdravie?
Moja kondícia…? Tak tú musím občas pohľadať. Rada však chodím pešo, občas si zacvičím a v našej záhrade, ktorá dáva chrbtu poriadne zabrať, vždy zistím, že mám čo doháňať. Som zástancom prirodzeného pohybu. V našej ambulancii sa vo veľkej miere venujeme edukácii správneho stravovania a zdravého životného štýlu, preto sa aj ja sama snažím tak žiť. Riadiac sa heslom „sme to, čo jeme“ sa snažím uprednostňovať čo najprirodzenejšiu stravu s minimom chémie a priemyselných úprav, hoci je to dnes veľmi ťažké. Pomáha mi v tom naša záhrada, kde pestujeme rôzne plodiny a snažím sa z nej čerpať, koľko sa dá.
Keby ste mali dať dobrú radu mladšej kolegyni, ktorá začína pracovať v diabetologickej ambulancii, aká by bola?
Neviem, či sa to dá zúžiť len na prácu v diabetológii. Myslím si, že každý, kto pracuje s ľuďmi, a najmä s chorými, by mal mať extra dávku trpezlivosti a pochopenia. Takže, milá moja kolegyňa, prajem ti pevné nervy a počítaj s tým, že učiť sa nové veci je neustále potrebné.
Čo vás v poslednom období najviac potešilo?
Mám pocit, že dnešná doba neprináša mnoho pozitívnych vecí, takže sa teším z drobností – z pekného dňa, z dobrej úrody, peknej knihy, z mojich detí…
Máte nejaký sen alebo túžbu, ktorú by ste si chceli splniť v tomto roku?
Chcela by som sa viac a intenzívnejšie venovať svojmu pohybovému aparátu.
Prezraďte nám na záver niečo zo svojej životnej filozofie. Čo vás napĺňa šťastím, ako relaxujete a čo robíte pre svoje duševné zdravie?
Som šťastná, keď veci a ľudia okolo mňa fungujú tak, ako majú. Najväčším relaxom po hektickom dni je pre mňa ticho a chvíľka, keď odo mňa nikto nič nevyžaduje. A keď sa už toho ticha nabažím, rada počúvam hudbu, občas aj poriadne nahlas. Pri nej si viem takisto výborne oddýchnuť. Preto občas s manželom zájdeme na nejaký koncert alebo si s kolegyňami chodievame zatancovať. A moja filozofia? Všetko sa pre niečo deje a ja to prijímam.
Ďakujeme vám za rozhovor.
Odborná redakcia DIA News
