Rozhovor s prezidentom
Slovenskej onkologickej spoločnosti
prof. MUDr. Stanislavom Špánikom, CSc.

Prof. MUDr. Stanislav Špánik, CSc. začal svoje medicínske štúdium na Lekárskej fakulte hygienickej Univerzity Karlovej v Prahe a dokončil ho na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde získal titul MUDr. Po ukončení štúdia nastúpil na hematologicko-transfúzne a chemoterapeutické oddelenie Ústavu klinickej onkológie v Bratislave. Neskôr pôsobil na internom oddelení a následne na Internej klinike Národného onkologického ústavu. Počas svojej kariéry získal postupne atestácie z internej medicíny, hematológie a transfuziológie a klinickej onkológie. Svoje odborné znalosti si rozšíril počas študijných pobytov v USA, konkrétne v Memorial Sloan Kettering Cancer Center a na Mayo Clinic. V akademickej sfére získal titul CSc. v odbore vnútorné lekárstvo na Lekárskej fakulte UK a neskôr bol vymenovaný za docenta a profesora v odbore verejné zdravotníctvo na Trnavskej univerzite.

Jeho profesionálna dráha je dlhodobo spojená s Onkologickým ústavom sv. Alžbety (OÚSA), kde pôsobil najprv ako primár interného oddelenia a dlhé roky ako prednosta internej onkologickej kliniky. Pedagogicky pôsobil na viacerých univerzitách a v súčasnosti je odborným asistentom na I. onkologickej klinike LF UK a OÚSA. Profesor Špánik zastával aj významné funkcie na národnej úrovni, bol hlavným odborníkom Ministerstva zdravotníctva SR pre klinickú onkológiu a neskôr štátnym tajomníkom MZ SR. Je prezidentom Slovenskej onkologickej spoločnosti. V súčasnosti pôsobí ako konzultant v odbore klinická onkológia v OÚSA. Počas svojej kariéry sa intenzívne venoval aj vedecko-výskumnej a publikačnej činnosti vrátane účasti na mnohých medzinárodných klinických štúdiách. Je predsedom Správnej rady a členom Vedeckej rady VŠZaSP sv. Alžbety, členom viacerých odborných spoločností a členom redakčných rád odborných časopisov.

Prezraďte našim čitateľom, čo vás priviedlo k medicíne a špeciálne ku onkológii?

Medicína ma priťahovala už od detstva. Mal som veľa krásnych vzorov v širšej rodine, moji rodičia neboli lekári, vlastne aj chceli študovať medicínu, ale v čase reálneho socializmu nebolo jednoduché dostať sa na medicínu s takým kádrovým profilom, aký mali. Moja teta bola detská lekárka, mimoriadne obetavá, ochotná pomáhať aj navštevovať, diagnostikovať a liečiť deti doslova 24/7. Môj ujo, napriek tomu, že si veľa vytrpel ako „nepriateľ socialistického štátu“, nezanevrel na svoju profesiu a obetavo pracoval ako rádiodiagnostik, vtedy pomerne exponovaný radiácii, môj druhý ujo bol významný vedec v oblasti rezistencie na antibiotiká. Preto som si vybral medicínu. Celý život som šťastný, že moje povolanie je pre mňa aj poslanie. Snažím sa byť oporou mojej manželke, ktorá je naozaj úžasná lekárka, ľudsky aj odborne. Jej otec bol zakladateľom slovenskej genetiky, vzor múdrosti, obetavosti, pracovitosti, vedec svetového formátu prenasledovaný pre svoje presvedčenie.

Onkológiu som si vybral pre výnimočnú atmosféru, ktorú som zažil ako študent na internom oddelení Ústavu klinickej onkológie na Heydukovej ulici (primár Černý, profesor Koza, docent Mardiak, primár Gyarfáš, môj prvý priamy nadriadený a učiteľ).

Absolvovali ste viacero študijných pobytov v USA. Aký je podľa vás najvýznamnejší rozdiel medzi onkologickým výskumom a praxou na Slovensku v porovnaní s USA?

Študijné pobyty v USA som absolvoval na najprestížnejších onkologických pracoviskách ako Memorial Sloan Kettering Cancer Center v New Yorku a Mayo Clinic v Rochestri, Minnesota začiatkom 90. rokov minulého storočia. Veľmi som obdivoval presnú organizáciu prácu, jasné vymedzenie povinností, tímovosť, ale súčasne mimoriadne konkurenčné prostredie, úžasné teoretické vedomosti. Na obidvoch pracoviskách pôsobili svetoznámi odborníci, ktorí boli veľmi otvorení, ochotní, vedeli odovzdávať vedomosti, ale ich aj vyžadovali, ohromujúci bol rozsah výskumu, v MSKCC bola celá veľká budova výskumným centrom s najlepšími vedcami z celého sveta. Samozrejme, ťažko je porovnávať sa, ale mne na Slovensku momentálne chýba motivácia, snaha, ochota pracovať viac a lepšie, aj keď sú peniaze dôležité, vidíme, že žiaden „platový automat“ nevedie k zlepšeniu kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti.

Ako vnímate svoju bývalú pozíciu prednostu internej onkologickej kliniky v Onkologickom ústave svätej Alžbety v Bratislave? Mali ste možnosť rozvíjať toto pracovisko podľa svojej vízie a budovať si tím, na ktorý ste hrdý?

Bol som dlhé roky prednostom internej onkologickej kliniky, najprv bola pracoviskom Trnavskej univerzity, neskôr Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, súčasne sme boli a aj teraz po zrušení tejto kliniky stále sme súčasťou I. onkologickej kliniky LFUK a OÚSA. Po rozdelení NOÚ a vzniku samostatného Onkologického ústavu sv. Alžbety s. r. o. sme vybudovali nové oddelenie, novú kliniku. Vďaka spolupráci s osobnosťami slovenskej medicíny (v minulosti profesor Švec a profesor Krčméry) a súčasným prednostom kliniky profesorom Ondrušom a pri pochopení vedenia OÚSA (docent Kaušitz a RNDr. Ing. Švec) sa nám podarilo vybudovať veľmi kvalitný tím. Všetky kolegyne a kolegovia sú špičkoví odborníci slovenskej klinickej onkológie, sú kvalitní ľudsky aj odborne, ochotní, pracovití, šikovní. Som na nich hrdý.

Vo vašej pedagogickej činnosti sa venujete okrem iného prevencii onkologických ochorení. Aké sú modifikovateľné rizikové faktory onkologických ochorení, ktoré môžeme ovplyvniť?

V mojej pedagogickej činnosti hovorím aj o prevencii. Prevenciu môžeme rozdeliť na primárnu, sekundárnu, terciárnu. Primárna prevencia sa zaoberá opatreniami, aby nádorové ochorenie nevzniklo. To znamená eliminovať tie známe rizikové faktory, ktoré môžeme ovplyvniť. Všeobecne sú to faktory životného štýlu, tie negatívne sú fajčenie, alkohol, nedostatok fyzickej aktivity, obezita, zlé stravovacie návyky. Týchto sa treba vyvarovať a budovať zdravý životný štýl. A potom je sekundárna prevencia, to sú opatrenia na diagnostiku nádorových ochorení v čo najvčasnejšom štádiu, keď nie sú ešte žiadne prejavy ochorenia. Cieľom je zníženie mortality. Špeciálnou formou je skríning. Mrzí ma, že veľká časť slovenskej populácie nemá záujem o prevenciu a ani o skríning. Akoby im nezáležalo na budovaní a udržiavaní vlastného zdravia. A potom, keď ochorejú, žiadajú okamžitú pomoc od zdravotného systému.

Aké sú podľa vás najvýznamnejšie súčasné trendy v medicínskom onkologickom výskume, ktoré majú potenciál zmeniť starostlivosť o pacientov s onkologických ochorením v budúcnosti?

Pokroky sú vo všetkých oblastiach protinádorovej liečby.
V oblasti chirurgie sú to možnosti mikrochirurgie, robotickej chirurgie. Na jednej strane ide o minimalizujúce výkony (pri zachovaní radikality) so zachovaním orgánov, na druhej strane veľké operácie, ktoré sú možné vďaka pokrokom v technológii, lepším možnostiam v oblasti nielen chirurgie, ale aj anesteziológie a intenzívnej medicíny. Pokroky v radiačnej onkológii umožňujú presnejšie cielenie žiarenia na oblasť nádoru so šetrením okolitého zdravého tkaniva, využívanie rôznych schém ožarovania (hypofrakcionácia, hyperfrakcionácia), rôzne zdroje a častice žiarenia (fotóny, protóny). Veľký pokrok je aj v systémovej liečbe nádorov. Využívajú sa najnovšie poznatky z výskumu, z experimentálnej onkológie a „translačného“ výskumu. Ide predovšetkým o lepšiu, presnejšiu charakteristiku nádorov s využitím genetických a molekulových znakov. Tieto sa potom môžu stať cieľom, „targetom“ cielenej, biologickej liečby. Ďalšie veľké pokroky sú v imunológii nádorov. Tieto poznatky z výskumu sa premietajú do nových možností imunoterapie.

V oblasti bunkovej imunoterapie je najväčším pokrokom, ktorý sa už využíva v klinickej praxi, CAR T-cell terapia (Chimeric antigen receptor). Princípom je vytvorenie pacientových aktívnych T-buniek (T-lymfocytov) proti antigénom na nádorových bunkách pacienta. Tento proces sa uskutočňuje v laboratórnych podmienkach a aktivované T-lymfocyty sa formou infúzie aplikujú pacientovi naspäť. Tento spôsob liečby sa využíva predovšetkým v liečbe niektorých hematologických malignít. V Slovenskej republike sa táto liečba využíva v Národnom onkologickom ústave (NOÚ).

Génová terapia je zatiaľ stále vo fáze klinických skúšaní. V podmienkach Slovenskej republiky sa využíva len malá časť uvedených liekov, resp. len v malom počte indikácií oproti iným krajinám EÚ a OECD. Veľkým problémom je vysoká cena inovatívnej liečby, ktorú zdravotné poisťovne nie sú schopné pokryť z verejných zdrojov.

V pozícii prezidenta slovenskej onkologickej spoločnosti ste od roku 2019. Prezraďte naším čitateľom, aké sú najväčšie výzvy, ktorým v súčasnosti čelí Slovenská onkologická spoločnosť ako organizácia pri plnení svojho poslania a dosahovaní svojich cieľov? Na ktorý z dosiahnutých cieľov ste obzvlášť hrdý?

Toto je pomerne bolestivá otázka. Slovenská onkologická spoločnosť (S. O. S.) združuje pomerne heterogénne obsadenie. Vyplýva to z histórie spoločnosti,  jej členmi boli a čiastočne aj sú vedci z oblasti experimentálnej onkológie, radiační onkológovia (majú aj svoju Spoločnosť radiačnej onkológie) a špecialisti z rôznych medicínskych odborov, ktorí pracujú s onkologickými pacientmi: dermatológovia, gynekológovia, chirurgovia, neurológovia, urológovia… Početne je S. O. S. pomerne malá spoločnosť. Cieľmi odborných spoločností je predovšetkým pracovať na organizovaní vzdelávacích podujatí. Snažíme sa aj komunikovať s MZ SR a ZP ohľadom koncepcie a náplne odboru, optimalizácie siete, dostupnosti liečby, ale v reálnom živote sa ukazuje, že nie sme považovaní za partnera a naše žiadosti a návrhy sú zriedka akceptované.

Ak by ste mali dať dobrú radu svojmu mladšiemu kolegovi, ktorý začína pracovať s pacientmi s onkologickým ochorením, aká by bola?

Onkologickí pacienti vždy trpia telesne aj duševne. Očakávajú od nás všestrannú pomoc. A my často vieme, aké sú naše možnosti vyliečiť alebo liečiť ich ochorenie obmedzené, minimálne. Ale to neznamená, že im máme odoprieť nádej. Nie falošnú nádej, poklepať po pleci a povedať, nebojte sa, všetko bude dobré. Ale nádej, že sme a budeme pri nich, s nimi, že ich budeme sprevádzať a riešiť všetky ich ťažkosti najlepšie, ako sa dá, najlepšie, ako vieme. A to dokážeme s empatiou, pokorou, úctou. Samozrejme, medicína znamená aj celoživotné vzdelávanie, musíme mať tie najlepšie a najnovšie vedomosti, a tie skĺbiť s ľudským prístupom.

Denne sa stretávate s pacientmi, ktorí sú konfrontovaní s veľmi vážnym ochorením, častokrát so zlou prognózou. Čo považujete v takejto životnej situácii za najdôležitejšie v komunikácii smerom k onkologickým pacientom a ich rodinným príslušníkom? A čo pomáha vám, aby ste si túto zaťaž neprenášali do svojej privátnej sféry?

Keď som sa rozhodol pre klinickú onkológiu, uvedomoval som si, že je to veľmi náročný medicínsky odbor. Už len slovo rakovina vzbudzuje hrôzu. Preto sa snažím komunikovať s pacientmi pokojne, pozorne, úctivo, vnímavo, nechať im priestor, trpezlivo odpovedať aj na opakované rovnaké otázky, citlivo vnímať ich potrebu rozsahu informácie a podľa toho dávkovať nepríjemné, negatívne informácie. Pacient má právo na pravdivé, ale primerané údaje. On by mal rozhodnúť, komu môžeme podať informácie o jeho stave. Rovnako sa snažím komunikovať s príbuznými pacienta. Ja mám to šťastie, že dokážem nechať tieto problémy a starosti na pracovisku a doma sa venovať rodine. Ale moja manželka rada komunikuje zaujímavé medicínske prípady, a preto doma často riešime zložité situácie a jej pohľad a vedomosti často pomôžu nájsť správne riešenie komplikovaného prípadu. Nedávno pribudol do komunikácie aj náš najmladší syn a musím priznať, že nezriedka jeho pohľad a prehľad pomôže vyriešiť problém.

Ako lekár onkológ ste denne vystavený obrovskému stresu a náročným situáciám. Dovoľte nám preto osobnú otázku, ako si udržiavate fyzickú a psychickú kondíciu a čo robíte pre svoje zdravie?

Pre mňa je tým najlepším zázemím a zdrojom pokoja, vyrovnanosti a kondície moja viera a moja rodina. Najkrajšie sú pre mňa chvíle s mojimi najbližšími, často v prírode, pri športe. Veľmi rád s mojou manželkou cestujem, radi spoznávame Slovensko i vzdialené destinácie. Rád čítam, počúvam hudbu, teším sa teraz už nielen z detí a s deťmi, ale aj z vnúčat a s vnúčatami.

Na záver nášho rozhovoru nám, prosím, prezraďte niečo zo svojej životnej filozofie. Čo vás napĺňa šťastím, ako relaxujete a kde dobíjate baterky?

Podstatná časť odpovede je v odpovedi na predchádzajúcu otázku. Považujem človeka za jednotu telesného, duševného a duchovného. Aby bol plnohodnotným človekom, potrebuje rovnováhu medzi jednotlivými zložkami.

Telesnú dosiahnutím vyváženého zdravého životného štýlu – zdravé stravovanie, vyhýbanie sa škodlivinám, primeraný telesný pohyb. Tu viac ovládam teóriu, prax je menej vydarená. Snažím sa predovšetkým zdravo stravovať, nefajčím, alkohol mierne, pohybu viac, rád sa pohybujem v prírode, futbal v telocvični, plávanie v jazere.

Duševné zdravie mi pomáha udržiavať rodina, spoločné stretnutia pri nedeľnom obede, víkendy na chate, spoločné lyžovačky, spoločné chvíle s manželkou, rozhovory, cestovanie.

Duchovnú časť tvorí moja viera, snaha o život podľa nej, duchovné čítanie, spoločné modlitby. Musím však zdôrazniť, že vo všetkých týchto oblastiach mám ešte veľa čo naprávať a zlepšovať. Ale to je dobre, stále mám pred sebou ciele a výzvy, ktoré chcem naplniť.

Ďakujeme vám za rozhovor
Odborná redakcia ONKO News