Spomeniete si na kľúčový moment alebo pacienta vo vašej kariére, ktorý najviac ovplyvnil vaše smerovanie alebo pohľad na hematológiu?

Veľkú úlohu na tejto ceste zohrali práve mentori – už spomínaný profesor Koza, ale aj viacerí ďalší. Bol to nebohý primár Fuchsberger, primár Lakota a profesor Krčméry, ktorý tu pracoval ako klinický onkológ, farmakológ a infektológ. Ten ma priviedol k mimoriadne dôležitej oblasti, ktorou je podporná liečba infekcií u hematoonkologických pacientov. Mentori sú pre vývoj mladých lekárov skutočne dôležití a ja som mal obrovské šťastie, že ma viedli takíto starší kolegovia.

Druhým kľúčovým faktorom boli samotní pacienti. Každý pacient vás niečo naučí. Viete sa poučiť aj na vlastných chybách, čo vás istým spôsobom posúva dopredu. Uzavrel by som to tak, že moje smerovanie formovalo veľmi prajné prostredie na ústave, vynikajúci mentori a pacienti, o ktorých sa staráme.

Ako predseda správnej rady Slovenskej lymfómovej skupiny (LySk) vnímate aktuálny trend v liečbe lymfómov. S príchodom nových, logisticky náročných liekov (napr. bišpecifických protilátok) sa diskusia často vedie okolo centralizácie. Aká je vaša vízia pre sieť hematoonkologických pracovísk na Slovensku – mali by sme smerovať k modelu hub-and-spoke, kde menšie centrá diagnostikujú a veľké centrá podávajú špecializovanú liečbu, alebo je cieľom dostať inovatívnu liečbu do každého regiónu?

Inovatívna liečba, či už spomenieme bišpecifické protilátky, CAR-T bunkovú liečbu, alebo ďalšie formy imunoterapie a génovej terapie, je veľmi špecializovaná. Pri rozhodovaní, aký model zvoliť, je dôležité vziať do úvahy najmä lokálnu infraštruktúru.

Niektoré liečby budú v najbližšom období určite centralizované. Týka sa to najmä CAR-T bunkovej liečby a čiastočne bišpecifických protilátok. Majú totiž špecifické nežiaduce účinky a ich manažment si vyžaduje edukáciu personálu, pacientov a najmä adekvátne zázemie na riešenie prípadných komplikácií. Nie je realistické chcieť, aby každá hematoonkologická ambulancia mala takéto vybavenie. Pri liekoch, ktoré nie sú tak náročne manažovateľné, sa však liečba postupne presunie aj do rajónnych zariadení. Všetko to bude závisieť od infraštruktúry, personálnej edukácie, financií a spolupráce medzi platiteľmi a centrami.

Ste členom Vedeckej rady Národného onkologického inštitútu (NOI). V súčasnosti sa pripravuje aktualizácia akčných plánov NOP na ďalšiu päťročnicu. Ak by ste mali definovať jednu kľúčovú prioritu pre hematoonkológiu v tomto dokumente – či už ide o infraštruktúru, dáta alebo dostupnosť liečby – čo by to bolo?

Nerád by som vyzdvihol len jeden prvok na úkor druhého, pretože infraštruktúra, dáta aj dostupnosť liekov navzájom úzko súvisia. Všetky tri sú nevyhnutné na to, aby bola diagnostika a liečba dostupnejšia a aby sme sa udržali v európskom priemere.

Infraštruktúra je možno ten najťažší oriešok vzhľadom na personálne vybavenie. Na Slovensku nám chýbajú najmä zdravotné sestry. Pre hematoonkológiu bude v rámci plánu dôležité minimálne udržať súčasný personál a vytvárať centrá špecializovanej liečby tam, kde zatiaľ chýbajú. Tu mám pozitívne správy – CAR-T bunkové centrá sa ďalej rozvíjajú. Momentálne máme dve centrá pre dospelých a jedno pre detských pacientov, pričom sa chystajú ďalšie dve. To pacientom z iných regiónov prinesie obrovský komfort, pretože už nebudú musieť tráviť týždne po podaní liečby ubytovaní v Bratislave, a zároveň to existujúcim centrám umožní postarať sa o viac pacientov.

Čo sa týka dostupnosti liekov, bez nej nikto nebude môcť povedať, že na Slovensku robíme modernú onkologickú starostlivosť. Je nevyhnutné, aby si to uvedomili kompetentní na všetkých úrovniach rozhodovania.

Kliniku onkohematológie tu v NOÚ vediete od jej vzniku v roku 2015 a vybudovali ste z nej špičkové európske pracovisko. Keď premýšľate o budúcnosti, akú „kultúru“ či „DNA“ by si podľa vás mala klinika zachovať aj pre ďalšie generácie hematoonkológov bez ohľadu na to, aké nové lieky prídu?

Naša klinika minulý rok oslávila 10. výročie fungovania. Podarilo sa nám vybudovať funkčné pracovisko, ktoré vo viacerých oblastiach patrí medzi slovenskú špičku a znesie aj prísne európske porovnanie, čo nám potvrdzujú návštevy zo zahraničia. Je to však výsledok každodennej tvrdej práce lekárov, sestričiek, sanitárov a laboratórií – ľudí, ktorí denne robia tú dôležitú neviditeľnú prácu.

Genetika našej kliniky spočíva v nastavení: robme tvrdo, pozerajme sa dopredu a nech sa nám ostatní pozerajú na chrbát. Som hrdý na náš kolektív. Do budúcnosti by som chcel, aby sme si zachovali profesionálny, no pritom veľmi ľudský prístup k pacientom, ktorým je náš ústav známy. Mojím osobným cieľom je, aby sa čoraz viac kolegov zapájalo do klinického výskumu a medzinárodných projektov. Chcem, aby sme sa so svetom nielen porovnávali, ale aby sme boli aj niekde na špici.

Hematoonkológia prechádza fascinujúcim, no pre začínajúceho lekára mimoriadne náročným a komplexným vývojom plným nových technológií. Ak by ste mali dať kľúčovú radu mladému kolegovi, ktorý práve nastupuje na vašu kliniku a začína s liečbou hematoonkologických pacientov, aká by bola? Kde by mal hľadať rovnováhu medzi ponorením sa do zložitej molekulárnej biológie a zachovaním si klasického, empatického prístupu k chorému?

Je to ťažká otázka, no tieto dva faktory spolu úzko súvisia. Nemôžete sa tváriť, že ste ľudský a dobrý doktor, ak nemáte odbornú spôsobilosť a profesionálne vedomosti. Skúsenosti prichádzajú postupne. Mladý lekár sa musí učiť medicínu, ale aj komunikáciu s pacientom a príbuznými. Na to sme tu my starší kolegovia, aby sme im slúžili ako príklad a nabádali ich k tomu.

Ľudský prístup je v niekom prirodzenejší, v niekom menej, ale dá sa naučiť. Nič z toho však nefunguje bez odborného základu. Netvrdím, že všetci musíme vedieť rozobrať ochorenie do molekulárnych základov a poznať naspamäť všetky signálne dráhy vedúce k nádorovej proliferácii, no základné vedomosti o biologickom správaní choroby sú nevyhnutné. Takže to vyváženie, ktoré ste spomenuli v otázke, je absolútne optimálne.

Vaša práca prináša obrovskú zodpovednosť a často aj konfrontáciu s ťažkými ľudskými osudmi. Kde čerpáte energiu, aby ste mohli byť oporou pre svojich pacientov, ale aj pre svoj tím? Máte nejaký osvedčený spôsob psychohygieny, pri ktorom dokážete na chvíľu úplne „vypnúť“?

Nie je možné robiť túto prácu bez toho, aby ste ju mali radi. Ak ju máte radi, zvládnete aj únavu a občasné pocity vyhorenia. Najviac pomáha, keď máte na pracovisku ľudí, ktorí ťahajú za jeden povraz a tvoria dobré vzťahy.

Rovnako kľúčová je podpora rodiny. Moja práca si vyžaduje neobmedzený pracovný čas, čo ide často na úkor osobných záujmov. Deti už mám dospelé, no som veľmi rád, keď sa s rodinou môžem stretnúť. Veľkou oporou mi je moja manželka, ktorá je tiež lekárka a chápe, aké pracovné povinnosti sú v našom odbore nevyhnutné. Čo sa týka relaxu, rád si prečítam dobrú knihu, napríklad slovenské detektívky. Pokúšam sa tráviť voľný čas na bicykli, plávaním, prechádzkami a dovolenky si užívam aktívnym spôsobom.

Dostali sme sa až na záver nášho rozhovoru, preto nám dovoľte poslednú otázku. Čo by ste zapriali sebe, svojmu tímu na klinike, ale aj všetkým kolegom hematoonkológom – čitateľom HEMA News do nadchádzajúceho obdobia?

Všetkým by som prial zdravie, lebo len vďaka nemu ho môžeme prinášať našim pacientom. Prial by som si, aby sme v spoločnosti plávali v pokojnejších vodách a aby sa naše zdravotníctvo posúvalo vpred.

Kolegom na Slovensku prajem, aby boli v práci spokojní. Podmienky pre spokojnosť si však treba vytvárať aj vedome, sama neprichádza. Majme radosť z úspechu a poučme sa z neúspechu, lebo aj ten nás posúva dopredu. A hlavne nezabúdajme, že sme tu v prvom rade pre pacientov s ťažkými osudmi. Sme tu na to, aby sme im pomáhali nielen profesionálne, ale aj ľudsky. Pevne verím, že sa nám to bude spoločne dariť.

Ďakujeme vám za rozhovor
Odborná redakcia HEMA News