Rozhovor s prednostom Kliniky hematológie a transfúziológie LF UK a UNB Bratislava
MUDr. Jozefom Lukášom, PhD.
MUDr. Jozef Lukáš, PhD. v roku 2010 úspešne ukončil štúdium všeobecného lekárstva na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovy v Hradci Králové. Vedeckú hodnosť PhD. obhájil v roku 2015 na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v roku 2017 získal špecializáciu v odbore hematológia a transfúziológia. Od ukončenia štúdia v roku 2010 pôsobí nepretržite na Klinike hematológie a transfúziológie LF UK a UNB, kde od roku 2025 zastáva funkciu povereného prednostu kliniky. Okrem klinickej praxe sa intenzívne venuje akademickej a organizačnej činnosti: v rokoch 2022 – 2025 pôsobil ako vedúci Katedry hematológie a transfúziológie na Slovenskej zdravotníckej univerzite, je členom výboru Slovenskej hematologickej a transfúziologickej spoločnosti (SHTS) a podpredsedom občianskeho združenia Slovenská leukemická skupina. Pôsobí ako zástupca krvnej banky v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda v Bratislave a je zakladateľom a tvorcom Slovenského registra pre akútne leukémie, ktorý predstavuje kľúčový nástroj pre sledovanie a skvalitňovanie liečby týchto ochorení na celonárodnej úrovni.
Medicína je náročné povolanie a hematológia patrí k jej najkomplexnejším odborom. Spája v sebe onkológiu, intenzívnu medicínu aj laboratórnu prácu. Čo vás priviedlo k medicíne a špeciálne k hematológii?
Ako tínedžer som veľa cestoval na Východ a mal som túžbu pomáhať v rozvojových krajinách; predstavoval som si, že budem pôsobiť v rámci organizácie Lekári bez hraníc. Počas štúdia medicíny sa však moje plány postupne vyvíjali. Zlomovým momentom bol tretí ročník a predmet patologická anatómia, keď som po prvýkrát videl nádorové bunky pod mikroskopom. Ich zvláštna, na prvý pohľad bizarná, no zároveň fascinujúca morfológia ma oslovila. Vtedy som si uvedomil, že onkológia je odbor, ktorému sa chcem dlhodobo venovať.
Vediete špičkové pracovisko, ktoré je na Slovensku unikátne – ako jediné realizuje nepríbuzenské alogénne transplantácie kmeňových buniek a spravuje Národný register darcov. Ak by ste mali uviesť jednu vec, na ktorú ste v rámci vášho tímu na Antolskej za posledné obdobie najviac hrdý – či už ide o medicínsky úspech, rozvoj programu alebo zvládnutie náročného obdobia – čo by to bolo?
Najviac som hrdý na to, že na našej klinike prevláda ľudskosť a empatia a že väčšina z nás chodí do práce s radosťou. Za významný medicínsky úspech považujem skutočnosť, že pravidelne realizujeme viac ako 100 transplantácií krvotvorných buniek ročne a že výsledky prežívania našich pacientov sú porovnateľné s poprednými zahraničnými pracoviskami. Zároveň som hrdý na to, že sa u nás podarilo vytvoriť špecializované tímy zamerané na konkrétne hematologické ochorenia, čo na Slovensku stále nie je samozrejmosť.
Vaša klinika je jedno z koncových pracovísk pre najťažšie stavy z celého Slovenska. Ako sa vám darí v dnešnej dobe, ktorá je personálne aj ekonomicky náročná, udržiavať krok so svetovými centrami a zabezpečovať včasnú dostupnosť transplantácií pre všetkých indikovaných pacientov?
Najväčšou prekážkou ďalšieho rozvoja pracoviska je nedostatok zdravotných sestier, čo je celoeurópsky problém a nie som si istý, či si to kompetentní ľudia dostatočne uvedomujú. Naše zdravotné sestry, ktoré sú v dôchodcovskom veku, nemá kto nahradiť, pretože náročná práca na hematologickej JIS nie je atraktívna. V prípade, že tieto riadky číta zdravotná sestra, ktorá rozmýšľa nad intenzivistickou prácou na hematologickom oddelení, nech ma neváha kontaktovať. V roku 2025 som inicioval stretnutie všetkých slovenských hematologických centier, pretože čakacia doba na alogénnu transplantáciu začala byť neprimerane dlhá z personálnych a kapacitných dôvodov. Po prijatí určitých opatrení k pesimistickému scenáru nedošlo a môžem konštatovať, že každý pacient dostane adekvátnu liečbu včas.
Onkohematológia prežíva v posledných rokoch doslova revolúciu. Odkláňame sa od plošnej chemoterapie k vysoko špecifickým chemo-free režimom a imunoterapii. Ktorý z týchto nových trendov považujete za najvýznamnejší pre vašu každodennú prax pri liečbe akútnych leukémií?
Veľkou zmenou je, že od roku 2020 máme terapeutické možnosti aj pre starších pacientov s diagnózou akútnej myeloblastovej leukémie, ktorí boli dovtedy odkázaní prevažne na symptomatický prístup. Liečba kombináciou azacitidínu a venetoklaxu síce nevedie k vyliečeniu, avšak umožňuje pacientom získať ďalších približne 10 – 12 mesiacov kvalitného života. Významnou transformáciou prešli aj chemofree režimy v liečbe akútnej lymfoblastovej leukémie (ALL). Bišpecifická protilátka blinatumomab a imunokonjugát inotuzumab ozogamicin, ktoré boli pôvodne využívané v liečbe relabovanej alebo refraktérnej ALL, sa postupne dostávajú aj do prvej línie liečby s cieľom redukovať intenzitu klasickej chemoterapie.
Najvýraznejší pokrok však bezpochyby predstavuje zavedenie CAR T-bunkovej terapie do liečby lymfoproliferatívnych ochorení, ktorá zásadne mení terapeutické možnosti u vybraných skupín pacientov.
Ostaňme pri inováciách, konkrétne v oblasti podpornej liečby a manažmentu anémie, ktorá je častou komplikáciou napríklad pri MDS. Doteraz sme boli zvyknutí spoliehať sa najmä na transfúzie a ESA (erytropoetíny). Dnes sa však do popredia dostáva koncept ovplyvňovania neskorej fázy zrenia erytrocytov, napríklad prostredníctvom inhibície signálnej dráhy TGF-beta (mechanizmus ligandových pascí). Ako vnímate potenciál tohto mechanizmu pre pacientov, u ktorých zlyhali konvenčné postupy?
Tento posun vo farmakológii vnímam ako jeden z najvýznamnejších krokov v podpornej liečbe MDS za posledné roky. Doteraz sme boli pri manažmente anémie často v začarovanom kruhu. Keď zlyhali erytropoetín stimulujúce látky (ESA), pacient sa stal závislým od transfúzií, čo so sebou prináša nielen záťaž pre jeho organizmus (napr. preťaženie železom), ale aj výrazné zníženie kvality života a časté návštevy nemocnice.
Inhibície signálnej dráhy TGF-beta a ovplyvnenie neskorej fázy zrenia erytrocytov vedú k transfúznej nezávislosti a systémovej úľave.
Spomeniete si na kľúčový moment alebo pacienta vo vašej kariére, ktorý najviac ovplyvnil vaše smerovanie alebo pohľad na hematológiu?
Najviac mi utkvel v pamäti prípad 22-ročného pacienta s dg. ALL, u ktorého sa počas udržiavacej liečby rozvinula pneumónia. Nesprávne som vyhodnotil situáciu a rozhodol som sa ho liečiť ambulantne. Do 24 hodín som ho však prijímal na naše lôžko KHaT a o ďalšie dve hodiny prekladal na ARO za účelom UPV, kde strávil dva mesiace. Viem, že každý lekár má svoj vlastný „cintorín“, ale v tomto prípade som sa pohrával s myšlienkou skončiť s medicínou, ak by to pacient neprežil. Našťastie sa tak nestalo a o pacienta sa starám doteraz.
Okrem vedenia kliniky ste donedávna zastávali kľúčovú pozíciu vedúceho Katedry hematológie a transfúziológie na SZU. Mali ste teda priamy dosah na formovanie ďalších generácií špecialistov. Akí sú dnešní mladí lekári, ktorí prichádzajú do atestačnej prípravy? Vidíte v nich ten potrebný zápal pre hematológiu?
Nemám rád reči o tom, že mladá generácia nič nevydrží – podľa mňa to nie je pravda. U nás na klinike máme mnoho pracovitých a šikovných mladých lekárov. Bohužiaľ si to všimli aj ostatné oddelenia a hneď ich zapriahli do služieb na centrálnom príjme. Oceňujem, že si vedia udržať zdravý work-life balance, v čom by sme sa od nich mohli učiť. Je však pravda, že v rozhodovaní sú opatrnejší a do vedúcich funkcií sa príliš nehrnú.
Čo považujete za najdôležitejšiu zručnosť alebo vlastnosť, ktorú sa snažíte vštepiť svojim študentom a mladším kolegom? Je to skôr encyklopedická vedomosť alebo schopnosť kritického myslenia a komunikácie s pacientom v ťažkej životnej situácii?
Dobrým lekárom ste vtedy, keď ovládate medicínsku aj ľudskú stránku profesie. Kľúčová je komunikácia, no tá sama osebe nestačí. Musíte presne vedieť, čo chcete pacientovi ponúknuť a získať si jeho dôveru. Ak cítim, že medzi nami a pacientom či jeho rodinou chýba vzájomná dôvera, nemám problém navrhnúť im liečbu v inom zariadení. To sa však stáva málokedy. Častejšie sme svedkami opačnej situácie – že pacienti z iných pracovísk hľadajú pomoc práve u nás.
Vaša práca prináša obrovskú zodpovednosť a často aj konfrontáciu s ťažkými ľudskými osudmi. Kde čerpáte energiu, aby ste mohli byť oporou pre svojich pacientov aj pre svoj tím? Máte nejaký osvedčený spôsob psychohygieny, pri ktorom dokážete na chvíľu úplne „vypnúť“?
Turistika, cykloturistika, basketbal, knihy, filmy, modlitba a hlboké kamarátske vzťahy.
Dostali sme sa až na záver nášho rozhovoru, preto nám dovoľte poslednú otázku. Čo by ste zapriali sebe, svojmu tímu na klinike, ale aj všetkým kolegom onkohematológom – čitateľom HEMA News do nadchádzajúceho obdobia?
Želám si, aby sme boli zdraví a aby sme sa k sebe správali korektne a ľudsky. Aby sme druhých neponižovali a sami sa nad nikým nevyvyšovali.
Ďakujeme vám za rozhovor
Odborná redakcia HEMA News
