Rozhovor s osobnosťou mesiaca
MUDr. Zlaticou Vasilenkovou
MUDr. Zlatica Vasilenková sa narodila v Humennom. Vysokoškolské štúdium absolvovala na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po úspešnom ukončení štúdia začala pracovať na internom oddelení v NsP Humenné. Počas tohto obdobia získala 1. atestáciu z vnútorného lekárstva a neskôr 2. atestáciu v špecializačnom odbore diabetológia, poruchy metabolizmu a výživy. Následne si založila súkromnú diabetologickú ambulanciu, v ktorej pracuje dodnes.
Čo vás priviedlo k medicíne a špeciálne k diabetológii?
O medicíne som začala premýšľať v druhom či treťom ročníku gymnázia, bola to zhoda viacerých faktorov a vplyvov z môjho okolia, nezáujem o technické disciplíny a napokon trochu revolty, lebo v tom čase sa očakávalo, že študenti z robotníckych rodín budú študovať hlavne technické a ekonomické smery. Výber diabetológie vlastne vyplynul z potrieb interného oddelenia, kde som pracovala a kde každý dosluhujúci špecialista mal mať svojho nástupcu. Myslím, že to bol dobrý výber.
Čo je podľa vás najdôležitejšie v prístupe k pacientovi, ktorému bol práve diagnostikovaný diabetes, aby ste si získali jeho dôveru a motivovali ho k spolupráci?
Správne zvolená komunikácia s pacientom na úrovni, ktorej je schopný porozumieť, je podľa mňa veľmi dôležitá. Vždy sa snažíme vysvetliť pacientovi, že liečba diabetu je tímová práca. Povieme si, aké úlohy sú na strane pacienta a za čo je zodpovedný lekár. A, samozrejme, určíme si ciele, ktoré chceme dosiahnuť. Komunikácia s pacientom, jeho neustála edukácia je pokračujúci proces, ktorý si vyžaduje dostatok trpezlivosti a času.
Ako vidíte budúcnosť diabetológie? Myslíte si, že na trh prídu lieky alebo technológie, ktoré vyliečia diabetes?
Neviem predpovedať, či sa raz bude dať diabetes vyliečiť, keďže je to multifaktoriálne ochorenie, ale myslím, že budú prichádzať nové liekové skupiny a nové technológie, ktoré zlepšia život pacientov s diabetom.
Diabetológia zaznamenala za posledných desať rokov obrovský rozvoj. Ako by ste charakterizovali vaše možnosti dnes v porovnaní so situáciou pred desiatimi – pätnástimi rokmi?
Áno, súhlasím. Dnes máme oveľa širšie spektrum liekov, ktoré nielenže zlepšujú metabolickú kontrolu pacientov, ale majú aj výrazný kardioprotektívny a nefroprotektívny účinok, umožňujú bojovať s obezitou, a tak zlepšovať kvalitu života našich pacientov.
Tiež využívanie nových technológií u pacientov s diabetes mellitus 1. typu dáva týmto ľuďom možnosť žiť kvalitný život, realizovať sa v práci či v športe.
Diabetes mellitus je chronické celoživotné ochorenie. S vašimi pacientmi sa stretávate dlhé roky, ste svedkami ich životných príbehov. Ktorý pacient bol pre vás najväčšou výzvou?
Každý pacient je výzvou, keď ho musíte presvedčiť, aby sa podieľal na liečebnom procese a uvedomoval si zodpovednosť za svoje zdravie. Niekedy je veľmi ťažké zlomiť pacientovo presvedčenie: Veď mne nič nie je. Asi najviac poteší, ak mladé diabetičky porodia zdravé dieťa, čo v minulosti nebolo samozrejmosťou.
Denne sa stretávate s pacientmi, ktorí začali myslieť na svoje zdravie príliš neskoro. Dovoľte nám preto osobnú otázku: Ako si udržiavate kondíciu a čo robíte pre svoje zdravie?
V minulosti som aktívne, neskôr rekreačne športovala, teraz som už len zanietený fanúšik našich športovcov. Snažím sa viac-menej pravidelne venovať rýchlej chôdzi a zaraďujem do svojho programu aj dlhšie prechádzky. Rada lyžujem, ale aj relaxujem pri dobrej knihe.
Ak by ste mali dať radu vášmu mladšiemu kolegovi, ktorý práve začína v diabetológii, aká by bola?
Myslím, že dostatok pokory a úcty k človeku je to, čo občas chýba mladým kolegom, samozrejme, nechcem zovšeobecňovať. Sebavedomie si treba vybudovať na základe výsledkov každodennej práce. „Škola nás naučí písmenká, ale až život nás naučí čítať“. Takisto je potrebná obrovská trpezlivosť a neustála komunikácia s pacientom a edukácia, čo je obzvlášť v diabetológii dôležité.
Prezraďte nám na záver niečo zo svojej životnej filozofie. Čo vás napĺňa šťastím, ako relaxujete a kde dobíjate baterky?
Baterky mi vždy dobíjali moje dve deti a teraz dve malé vnúčatká, ktoré neskutočným spôsobom rozšírili môj emocionálny svet. Som vďačná, že v mojom veku môžem robiť prácu, ktorá ma baví. Snažím sa udržiavať si pozitívnu myseľ a riadiť sa mottom slovenského herca Jozefa Kronera: „Starnutie je zlozvyk, na ktorý pracujúci človek nemá čas“.
Ďakujeme vám za rozhovor
Odborná redakcia DIA News
