Rozhovor s osobnosťou mesiaca
MUDr. Evou Horskou z diabetologickej ambulancie v Martine
MUDr. Eva Horská sa narodila v Spišskej Novej Vsi. Medicínu študovala na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine a štúdium úspešne ukončila v roku 2010. Potom pracovala ako sekundárny lekár v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave n. o. v Ľubochni a pod vedením doc. MUDr. Emila Martinku, PhD. získala špecializáciu v odbore diabetológia. Neskôr pracovala v diabetologickej ambulancii v Žiline, v poliklinike Medivasa pod vedením MUDr. Ingrid Bugáňovej, ktorá jej ukázala a naučila ju, ako pracovať v diabetologickej ambulancii. Aj vďaka tejto skúsenosti sa po nečakanom úmrtí MUDr. Sňahničanovej odhodlala prevziať jej pacientov a pokračovať v práci diabetológa už vo vlastnej diabetologickej ambulancii v Martine.
Čo vás priviedlo k medicíne a špeciálne k diabetológii?
V mojej rodine nemal nikto s medicínou ani zdravotníctvom nič do činenia, no mali sme zdravotne znevýhodnených členov rodiny. Prirodzenou súčasťou výchovy bola preto pomoc a starostlivosť o blízkych a zároveň ma to vždy bavilo a napĺňalo. Už na základnej škole som tým pádom vedela, že budem lekárkou a nič iné robiť nechcem.
Počas štúdia medicíny som si prechádzala jednotlivé odbory a najviac ma oslovila interná medicína. Po ukončení štúdia som chcela ostať v Martine, ale v Univerzitnej nemocnici som neuspela. Našťastie v tom čase prijímali absolventov na diabetologické oddelenie v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave v Ľubochni (NEDÚ) a zo mňa sa po špecializačnom štúdiu stala diabetologička. Dodnes som nesmierne vďačná, že sa mi pošťastilo nastúpiť na toto pracovisko. Vďaka tomu som bola od začiatku v kolektíve odborníkov pod vedením doc. MUDr. Emila Martinku, PhD. na tom najlepšom mieste na štúdium diabetológie a navždy budem čerpať z toho, čo som sa tam za desať rokov naučila.
Čo je podľa vás najdôležitejšie v prístupe k pacientovi, ktorému bol práve diagnostikovaný diabetes, aby ste si získali jeho dôveru a motivovali ho k spolupráci?
Najdôležitejšie je vybudovať si vzájomnú dôveru. Už pri prvom stretnutí sa snažím pacienta spoznať. Zameriavam sa nielen na režimové a stravovacie návyky, ale aj na jeho prácu, rodinný život a na to, ako trávi voľný čas. Informujem ho o diabete, o vážnosti tohto ochorenia, ako aj o nutnosti vzájomnej spolupráce, no zároveň sa ho snažím upokojiť, že to spolu zvládneme a diabetes budeme úspešne liečiť s čo najnižším dopadom na kvalitu jeho života.
Diabetológia za posledných desať rokov zaznamenala obrovský rozvoj. Ako by ste charakterizovali vaše možnosti dnes v porovnaní so situáciou pred desiatimi – pätnástimi rokmi?
Keďže pracujem v diabetológii presne pätnásť rokov, tak som v podstate zažila „koniec jednej éry“. Môžem povedať, že pred pätnástimi rokmi boli výsledky liečby veľmi závislé od spolupráce pacienta bez ohľadu na jeho život a potreby (práca na smeny, výrazné stresové zaťaženie dnešnej doby, sedavá práca, fyzicky náročná práca), a tým pádom sme nemohli dosahovať uspokojivé výsledky. Diabetológovia nemali viac možností zmeniť liečbu (často vyskúšali všetko) a pacient zasa v rámci bežného života nemohol prispôsobiť režim a stravovanie potrebám diabetu. Teraz je to oveľa jednoduchšie, výrazne efektívnejšie a ľahšie napasovateľné na potreby pacienta. Pomyselnou čerešničkou na torte sú nové molekuly liekov, ktoré majú kardio-reno-metabolický efekt, čím zabezpečujeme ochranu pacienta pred rozvojom chronických komplikácií diabetu alebo aspoň redukujeme kardio-renálne zlyhania.
Ako vidíte budúcnosť diabetológie? Myslíte si, že na trh prídu lieky alebo technológie, ktoré „vyliečia“ diabetes?
Nemyslím si, že na trh prídu lieky, ktoré vyliečia diabetes. Na vznik a pretrvávanie diabetu vplýva príliš veľa faktorov a určite nie je možné všetky tie príčiny ovplyvniť jednou tabletkou. A to je dôvod, prečo je dôležitejšie a lepšie sústrediť sa na prevenciu diabetu.
Čo sa týka technológií, to je pravdepodobne len otázka času. Napriek tomu veľmi dobre vieme, že sa to „vyliečenie“ pomocou technológií nezaobíde bez pravidiel a obmedzení a určite sa s tým nedokáže vysporiadať každý diabetik 1. typu.
Vaša ambulancia sa nachádza na strednom Slovensku v meste Martin. Prezraďte nám, v čom sú pacienti s diabetom z regiónu Turca špecifickí a aké sú najčastejšie mýty o diabete, s ktorými sa u svojich pacientov stretávate?
Pacienti z Turca sú rovnakí ako na zvyšku Slovenska. Medzi typické mýty patrí, že med je zdravý, a preto ho môžu aj diabetici bez obmedzenia. To isté platí o ovocí. Často sú pacienti doslova zaskočení, že majú cukrovku, aj keď nejedia sladkosti.
Diabetes mellitus je chronické celoživotné ochorenie. S vašimi pacientmi sa stretávate dlhé roky, ste svedkami ich životných príbehov. Ktorý pacient bol pre vás najväčšou výzvou?
Tých pacientov bolo mnoho, niektoré výzvy sa skončili úspešne, iné menej. Spomínam si však na jedného pacienta. Mal 45 rokov, bol z Čirča, mal DM 1. typu, nemohol mať inzulínovú pumpu, lebo pracoval ako zvárač. Diabetológ ho poslal do NEDÚ pre hypoglykémie a chcel mu dať odobrať vodičský preukaz. Pre dotyčného, ktorý živil celú svoju mladú rodinku, to bolo likvidačné, lebo by sa nemal ako dostať do práce. Vtedy sme mali možnosť v NEDÚ kontinuálne monitorovať glykémiu pomocou prvých senzorov a na trh prišiel nový druhogeneračný bazálny inzulín. Na základe výstupu zo sedemdňového kontinuálneho monitoringu na tomto novom inzulíne sme pacientovi pomohli a zachránili mu tým jeho pracovný aj rodinný život.
Denne sa stretávate s pacientmi, ktorí začali myslieť na svoje zdravie príliš neskoro. Dovoľte nám preto otázku, ako si udržiavate kondíciu a čo robíte pre svoje zdravie?
Robím to, čo hovorím pacientom. Snažím sa žiť zdravým aktívnym životným štýlom. Dbám na výživu, pohyb, spánok aj relax. Najväčšou výzvou pre mňa je myslieť viac na seba. Musím sa naučiť byť asertívna, aby som naozaj mala dostatok času aj pre seba a nevyhorela pri práci s chorými ľuďmi, ktorých sa snažím vždy motivovať.
Ak by ste mali dať radu vášmu mladšiemu kolegovi, ktorý práve začína v diabetológii, aká by bola?
Diabetológia je v prvom rade o opakovanej edukácii pacienta a veľkej dávke trpezlivosti a empatie, lebo ani najlepšie lieky a inzulíny nepomôžu skompenzovať ochorenie a zabrániť rozvoju chronických komplikácií.
Prezraďte nám na záver niečo zo svojej životnej filozofie. Čo vás napĺňa šťastím, ako relaxujete a kde dobíjate baterky?
Neviem, či sa to dá nazvať životnou filozofiou, ale snažím sa žiť slušne, pomáhať, neubližovať, alebo aspoň nerobiť druhým to, čo nechcem, aby robili oni mne a netrápiť sa vecami, ktoré nedokážem ovplyvniť. Šťastím ma napĺňa rodina a čas strávený s priateľmi. Relaxujem najradšej v prírode, na výletoch a pri poznávaní krajín a nových miest s mojím manželom a deťmi. Keď som fyzicky vyčerpaná, tak si dobíjam baterky vo wellnesse alebo dobrou knihou či návštevou divadla. Hlavne sa snažím, aby to všetko bolo časovo vyvážené s prácou.
Ďakujeme vám za rozhovor
Odborná redakcia DIA News
