Rozhovor s osobnosťou mesiaca

Mgr. Kristínou Kadlecovou z diabetologickej ambulancie v Trenčíne

Mgr. Kristína Kadlecová vyštudovala strednú zdravotnícku školu, odbor zdravotnícky asistent a následne nastúpila na denné bakalárske štúdium ošetrovateľstva na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka. Po absolvovaní bakalárskeho štúdia sa zamestnala v ambulancii diabetológie a porúch látkovej premeny a výživy u MUDr. Marty Korecovej v Trenčíne. Popri svojej práci úspešne dokončila externé magisterské štúdium na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v odbore ošetrovateľstvo. Svoje bohaté odborné skúsenosti v súčasnosti úročí v diabetologickej ambulancii v Trenčíne, kde pôsobí po boku MUDr. Petra Novodvorského, PhD., FRCP.

Čo je podľa vás najdôležitejšie v prístupe k pacientovi, ktorému bol práve diagnostikovaný diabetes, aby ste si získali jeho dôveru a motivovali ho k spolupráci?

Pacient, ktorému bol diagnostikovaný diabetes, si to často nechce pripustiť, je nahnevaný, vystrašený, nevie si predstaviť, ako bude s týmto ochorením ďalej fungovať. Diabetes mellitus je komplexné ochorenie, pri ktorom si pacient v mnohých prípadoch vie pomôcť sám. Zo strany sestry je potrebná motivácia pacienta a pomoc pri budovaní nových návykov. Po rozhovore s pacientom už vieme odhadnúť, o aký typ človeka ide a následne zvolíme čo najvhodnejší spôsob komunikácie. Hneď po stanovení diagnózy je najdôležitejšie, aby pacient svoje ochorenie prijal. Až potom sa môže posunúť k riešeniu problému a zmene postoja: „Budem jesť menej sladkého, budem sa viac hýbať, ochránim si tak cievy a nervy.“ Vysvetlenie pacientovi, že sa svet nezrúti preto, že má diabetes, empatický prístup a edukácia – to všetko má za úlohu zdravotnícky tím (lekár a sestra), ktorý vedie pacienta k správnej životospráve, možnostiam liečby, udržiavaniu telesnej hmotnosti, sledovaniu hladiny cukru v krvi a k pohybu.

Podľa mňa je komplexný a individuálny prístup k pacientovi nevyhnutný od samého začiatku. Každého pacienta je potrebné vnímať ako individuálnu osobnosť, pričom zohľadňujeme jeho vek, pohlavie, životný štýl, sociálne zázemie či psychický stav. Empatia nám pomáha budovať vzťahy s pacientom, čo je dôležité pre dlhodobú spoluprácu.

Pacienti s diabetom 2. typu majú z inzulínu často obavy, hoci je pre nich neraz najlepším riešením. O bazálnom inzulíne glargín 300 U/ml sa však hovorí ako o „búračovi mýtov“, keďže minimalizuje riziko priberania či hypoglykémií. Máte v praxi pacienta, ktorý inzulín dlho odmietal, no dnes je vďaka tejto liečbe spokojný a dobre kompenzovaný?

V našej ambulancii sú všetci pacienti, ktorí nie sú na inzulínovej pumpe, na tomto type inzulínu. Niektorí od začiatku, iní po skončení liečby inzulínom degludek.

U nás v ambulancii sa nájdu pacienti, ktorí inzulín dlhodobo odmietajú. Sú to predovšetkým pacienti staršieho veku alebo takí, ktorí počuli od suseda alebo kamaráta nejakú nepríjemnú historku spojenú s podávaním inzulínu. Pri kontrole často počujeme: „Ešte nie, ešte to skúsme s tabletkami, polepším sa.“ Pri pacientoch staršieho veku, ktorí si neuvedomujú závažnosť svojho zdravotného stavu a potrebu inzulínu, si prizveme príbuzných a vysvetlíme aj im dôležitosť a potrebu podávania inzulínu. Ak pacient súhlasí, na začiatku je potrebné častejšie monitorovanie hladiny glukózy, aby sa liečba nastavila správne. Dávka sa titruje a pri tomto monitorovaní pacient vidí, že má lepšie hodnoty a predovšetkým že sa cíti lepšie.

Pri pacientoch mladšieho alebo stredného veku u nás zväčša nebýva problém s nastavením na tento typ inzulínu. Predchádza tomu dobrá edukácia zo strany lekára a motivovanie k tomu, že ak bude pacient dodržiavať určité pokyny, ktoré budú viesť k zlepšeniu výsledkov, v budúcnosti je možný prechod na perorálne antidiabetiká (PAD).

Diabetes mellitus je chronické celoživotné ochorenie. S vašimi pacientmi sa stretávate dlhé roky, ste svedkami ich životných príbehov. Ktorý pacient bol pre vás najväčšou výzvou?

Najväčšou výzvou bola v našej ambulancii pacientka staršieho veku, ktorá odmietala inzulínoterapiu a mala byť nastavená na konvenčný režim. Zapojili sme do celého procesu príbuzných, ktorí zohrali kľúčovú úlohu v jej rozhodovaní, a práve ich podpora jej pomohla prekonať počiatočný strach. Pacientka prijala inzulínovú liečbu. Boli sme s ňou v neustálom telefonickom kontakte, dôležitý bol jej domáci selfmonitoring glykémií, ktorý nám hlásila, a pán doktor vedel podľa toho zvyšovať dávky inzulínu. Pacientka sama videla zlepšenie hodnôt a najhlavnejší bol jej subjektívny pocit, že sa cíti lepšie. Uvedomovala si aj fakt, že celý proces pichania a monitorovania sa naozaj dá zvládnuť.

Ako sa vám darí udržiavať si úsmev na tvári aj pri náročnom pracovnom vyťažení?

Aj keď je toho veľa, snažím sa pripomínať si, prečo túto prácu robím a koľkým pacientom som pomohla s ich problémami. Pomáha mi čas s blízkymi a malé radosti počas dňa, to ma nabije energiou.

Denne sa stretávate s pacientmi, ktorí začali myslieť na svoje zdravie príliš neskoro. Dovoľte nám preto osobnú otázku: Ako si udržiavate kondíciu a čo robíte pre svoje zdravie?

Ak pacienti začali myslieť na svoje zdravie príliš neskoro, ja sa snažím dbať na prevenciu.

Pre mňa je dôležitý pohyb. Chodím pravidelne na tanečné kurzy kubánskej salsy, prináša mi to radosť a energiu z pohybu. Keď prídem na kurz a už od dverí počujem hudbu, cítim uvoľnenie. Okrem toho sa snažím pravidelne behať a cvičiť, čo ma udržiava v kondícii, a je to pre mňa mentálny detox.

Sme svedkami zhoršujúcej sa ekonomickej situácie vo svete aj na Slovensku, zvyšovania napätia, straty istôt. Čo vám pomáha spracovať tieto negatívne podnety tak, aby neovplyvnili váš pozitívny prístup k životu a vašu radosť z každého nového dňa?

Vo svete aj na Slovensku bolo vždy množstvo zlých situácií, v súčasnosti je však pretlak informácií v médiách či na internete. Keď sa tomu snažím do určitej miery vyhýbať alebo si selektovať a vyberať prístup k informáciám, tak to tak nevnímam. Obmedzujem to množstvo negatívnych správ, ktoré ma môžu zaťažovať.

Pomáha mi skôr sústrediť sa na veci, ktoré viem ovplyvniť, napríklad na svoju prácu, vzťahy, každodenné maličkosti a radosti.

Čo vás v poslednej dobe potešilo a za čo ste vo svojom živote najviac vďačná?

Som predovšetkým vďačná za zdravie, za zdravie mojej rodiny a za dobré vzťahy doma aj v práci.

V poslednej dobe ma potešilo to, že sa môžem po dlhšej pauze venovať behu. Nedávno mi prišla do ambulancie poďakovať rodina pacienta, ktorý zomrel, za starostlivosť a láskavý prístup. Boli to hrejivé slová vďaky a pri takýchto chvíľach si uvedomím, že moja práca má zmysel.

Máte nejaký sen, túžbu, ktorú by ste si chceli splniť tento rok?

Moja túžba je spojená so športom – s behaním. Chcela by som trénovať trail a behať dlhšie vzdialenosti, čo je výzva, ktorú by som si rada vyskúšala.

Ďakujeme vám za rozhovor.
Odborná redakcia DIA News