Rozhovor s osobnosťou mesiaca Jaroslavou Bozdošovou
z kardiologickej ambulancie vo Vranove nad Topľou

Jaroslava Bozdošová sa narodila vo Vranove nad Topľou. Vyštudovala Strednú zdravotnícku školu v Humennom a 18 rokov pracovala ako zdravotná sestra na internom oddelení nemocnice vo Vranove nad Topľou. Ďalších 8 rokov pracovala v Centre sociálnych služieb Ametyst. Práca v ambulancii jej však dlhodobo chýbala, a preto, keď sa vo Vranove nad Topľou otvárala nová kardiologická ambulancia MUDr. Anny Semjanovej, využila túto príležitosť. Pracuje tu už viac ako desať rokov a táto práca ju neustále napĺňa, obohacuje a baví.

Pracujete v ambulancii s doktorkou Semjanovou, ktorá patrí k priekopníkom modernej hypolipidemickej liečby PCSK9 inhibítormi na Slovensku. Mohli by ste našim čitateľom priblížiť, ako hodnotíte efekt tejto liečby vy a vaši pacienti? Sú schopní aplikovať si liečbu po zaučení sami alebo uprednostňujú návštevu ambulancie?

Je pre mňa veľkou cťou pracovať po boku lekárky, ktorá patrí medzi priekopníkov modernej hypolipidemickej liečby na Slovensku. Od začiatku presadzovala, aby mal pacient prístup k účinnej a modernej terapii, ak ju potrebuje – bez kompromisov. Liečba PCSK9 inhibítormi, napríklad alirokumabom, priniesla do našej ambulancie zásadnú zmenu.

Z pohľadu sestry vidím efekt nielen v laboratórnych výsledkoch, ale aj v psychike pacientov. Keď pacient po rokoch neúspešnej snahy konečne dosiahne cieľové hodnoty LDL-cholesterolu, je to obrovská úľava. Často hovoria: „Konečne to funguje.“ Pacienti sú po dôkladnej edukácii veľmi zodpovední. Pani doktorka si vždy nájde čas vysvetliť význam liečby, mechanizmus účinku aj riziká neliečenej hypercholesterolémie. Ja následne s pacientmi prechádzam praktickú časť – aplikáciu, režim, možné reakcie. Keď pacienti pochopia, že ide o prevenciu infarktu či cievnej mozgovej príhody, pristupujú k liečbe s rešpektom. Väčšina pacientov si po edukácii dokáže aplikovať liečbu sama v domácom prostredí. Spočiatku majú prirodzený rešpekt z injekčnej formy, ale moderné perá sú veľmi jednoduché na použitie. Niektorí – najmä starší pacienti – radšej prídu na aplikáciu do ambulancie, aspoň prvé mesiace. Rešpektujeme to. Dôležité je, aby sa cítili bezpečne.

Spolupráca je výborná. Pacienti si vážia, že majú prístup k najmodernejšej liečbe a my si vážime ich dôveru.

Dobrá compliance a perzistencia pri liečbe nie sú samozrejmosťou. Aká je vaša skúsenosť v súvislosti s alirokumabom? Mohli by ste sa s nami podeliť o príbeh pacienta, ktorý je u vás na tejto liečbe najdlhšie?

Compliance nie je automatická. Vyžaduje si vzťah, komunikáciu a dôveru. Pri alirokumabe vidíme veľmi dobrú perzistenciu najmä vďaka jednoduchému dávkovaniu. Napríklad pero s účinnou látkou alirokumabu v dávke 300 mg s aplikáciou 1 × za 28 dní vnímajú pacienti ako veľký benefit. Nemusia myslieť na časté dávkovanie, čo znižuje riziko vynechania.

Máme veľkú skupinu pacientov na iPCSK9 liečbe a každý má svoj príbeh. Jeden z tých, ktoré vo mne zanechali silnú stopu, je príbeh nášho pacienta Milana.

Keď k nám prišiel, bol typickým príkladom pacienta, ktorý sa cíti dobre, a preto problém podceňoval. Liečbu začal, ale nebol dôsledný. Výsledky kolísali. Pamätám si jeho výraz, keď mu lekárka pokojne, ale veľmi jasne vysvetlila jeho reálne riziko infarktu. Vtedy pochopil.

Začal byť disciplinovaný. Nastavil si pripomienky v telefóne, zapojil rodinu, upravil stravu. Po zvýšení dávky na 300 mg a pravidelnom podávaní sa dostavili výborné výsledky. Dnes je stabilizovaný, hodnoty má dlhodobo v norme a sám motivuje iných pacientov v čakárni.

Jeho príbeh ukazuje, že aj keď začiatok nie je ideálny, nikdy nie je neskoro zmeniť prístup.

V celosvetovom meradle, ale aj na Slovensku sa vek dožitia neustále predlžuje. S tým rastie aj snaha poskytovať modernú a kvalitnú liečbu čoraz starším pacientom. Aký je váš najstarší pacient na liečbe alirokumabom a čo preňho táto terapia znamená?

Našou najstaršou pacientkou na liečbe alirokumabom je 83-ročná pani. Je pre mňa symbolom toho, že vek nie je limitom pre modernú medicínu.

Pravidelne si sama aplikuje liečbu, vedie si záznamy, pýta sa na výsledky. Je aktívna, chodí na prechádzky, stará sa o domácnosť. Vždy príde upravená, s úsmevom. Hovorí, že chce zostať čo najdlhšie samostatná – a liečbu berie ako nástroj, ktorý jej to umožňuje.

Pre ňu terapia znamená istotu a pokoj. Vie, že robí maximum pre prevenciu komplikácií. Je dôkazom, že moderná biologická liečba patrí aj seniorom, ak je indikovaná.

Vo svojej práci prichádzate do kontaktu s pacientmi rôznych vekových kategórií. Predstavujú pre vás niektoré generácie z hľadiska komunikácie špecifickú výzvu? Máte nejakú overenú metódu, ako si získať dôveru pacienta a motivovať ho k spolupráci?

Komunikácia je základ. Starší pacienti často potrebujú viac času, jednoduchšie vysvetlenie, niekedy aj opakovanie informácií. To je úplne prirodzené. Snažím sa používať zrozumiteľné prirovnania – napríklad vysvetliť a opísať vysoké množstvo cholesterolu ako „tichého škodcu ciev“.

Mladší pacienti zas prichádzajú s množstvom informácií z internetu. Tam je dôležité citlivo korigovať nepresnosti a zároveň nezhadzovať ich snahu.

Moja osobná „metóda“ je byť autentická. Usmiať sa. Osloviť pacienta menom. Vypočuť si jeho obavy. Niekedy pomôže aj jemný humor, ktorý odbúra napätie. Keď pacient cíti rešpekt a ľudskosť, otvorí sa a spolupráca je oveľa jednoduchšia.

Sme svedkami zhoršujúcej sa ekonomickej situácie, rastúceho napätia či straty istôt. Čo vám pomáha spracovať tieto negatívne vplyvy tak, aby neovplyvnili váš pozitívny prístup k životu a vieru v dobro?

Áno, situácia vo svete je dnes veľmi zložitá. Denne počúvame správy o konfliktoch, ekonomickej neistote, rastúcom napätí medzi krajinami aj medzi ľuďmi. Mám pocit, že pozitívnych správ je čoraz menej a svet sa postupne mení – aj keď si to možno nechceme úplne pripustiť. Táto atmosféra sa, prirodzene, dotýka každého z nás.

Aj môj život mi priniesol náročné obdobia – osobné aj pracovné. Naučila som sa však jednu dôležitú vec: bez viery v lepšiu budúcnosť sa človek nepohne ďalej. Viera pre mňa neznamená naivitu ani zatváranie očí pred realitou. Znamená vnútorné presvedčenie, že aj keď je situácia ťažká, má zmysel snažiť sa, pracovať na sebe a zostať slušným človekom.

Pomáha mi uvedomenie, že nemôžem zmeniť celý svet, ale môžem ovplyvniť svoj malý priestor – ambulanciu, rodinu, medziľudské vzťahy. Verím, že každý z nás má zodpovednosť prispieť svojím dielom – prácou, empatiou, pokojom v komunikácii. Nemôžeme prestať bojovať za lepšie podmienky, za lepšiu zdravotnú starostlivosť, za lepšie vzťahy medzi ľuďmi. Bez úsilia sa nič samo nezmení.

Veľmi mi pomáha aj moja práca. Keď vidím konkrétny výsledok – pacientovi klesne LDL-cholesterol, stabilizuje sa jeho zdravotný stav, vyhne sa hospitalizácii – vtedy si uvedomím, že aj v neistom svete má moja každodenná práca zmysel. A keď mi pacient úprimne povie „ďakujem“, je to pre mňa silný moment. V tých chvíľach viem, že dobro existuje – v malých skutkoch, v starostlivosti, v ľudskosti.

Opieram sa aj o rodinu. Moje vnúčatá mi pripomínajú, že budúcnosť tu stále je – čistá, úprimná a plná nádeje. Práve kvôli nim má zmysel zostať optimistom a nedať sa prevalcovať negatívnymi správami.

Svet sa možno mení, ale stále máme možnosť rozhodnúť sa, akí budeme my sami. A ja sa každý deň vedome rozhodujem zostať človekom, ktorý verí v dobro, pracuje poctivo a nestráca nádej.

Čo vás v poslednom období najviac potešilo?

Jednoznačne moje vnúčatá. Sú pre mňa obrovským zdrojom radosti, energie a vnútornej rovnováhy. Hoci za nimi musím cestovať a nie je vždy úplne jednoduché zorganizovať to, nikdy to nevnímam ako prekážku. Naopak – tá cesta má svoj zmysel. Už samotné tešenie sa na stretnutie mi dodáva silu. A keď ich potom objímem, všetka únava, stres či pracovné napätie akoby zmizli.

Deti majú úžasnú schopnosť vrátiť človeka k podstate – k jednoduchosti, úprimnosti a radosti z maličkostí. Pri nich si vždy uvedomím, čo je v živote skutočne dôležité. Dávajú mi nádej a pripomínajú mi, že budúcnosť má zmysel.

Máte nejaký sen alebo túžbu, ktorú by ste si chceli splniť v tomto roku?

Ak mám odpovedať úplne úprimne a od srdca, mojím najväčším želaním je zdravie. Pre moju rodinu, pre moje vnúčatá, pre kolegov, pre našich pacientov – a, samozrejme, aj pre mňa samotnú.

Možno to znie jednoducho, ale čím je človek starší a čím viac v živote prekoná – osobne aj pracovne – tým viac si uvedomuje, že všetky plány, sny a ambície stoja na jednom pevnom základe. A tým základom je zdravie. Bez neho strácajú aj tie najkrajšie sny svoju farbu.

Po vlastnej skúsenosti s operáciou som si ešte intenzívnejšie uvedomila, aké je zdravie krehké. A zároveň aké je vzácne. Preto si tento rok neželám nič veľkolepé ani materiálne. Želám si, aby sme sa doma stretávali v pokoji, aby sa moje vnúčatá smiali, aby moji blízki boli v poriadku.

Z profesionálneho hľadiska si želám, aby sme mohli aj naďalej poskytovať pacientom modernú, účinnú a dostupnú liečbu. Aby sme mali podmienky pracovať kvalitne a s pokojom. Ak môžeme vďaka modernej terapii, zodpovednému prístupu a ľudskosti prispieť k tomu, že naši pacienti budú žiť dlhšie, kvalitnejšie a bez zbytočných komplikácií, potom má naša práca hlboký význam.

Mojím osobným cieľom je zostať človekom, ktorý nestráca empatiu. V dnešnej rýchlej a často napätej dobe je možno práve ľudskosť tým najväčším snom – zachovať si citlivosť, pokoru a schopnosť tešiť sa z malých vecí.

A práve toto je pre mňa najväčšia motivácia – každý deň vstúpiť do ambulancie s úsmevom – s vedomím, že aj malý krok, úsmev či povzbudenie môžu mať pre niekoho obrovský význam.

Ďakujeme vám za rozhovor.
Odborná redakcia KARDIO News