Rozhovor s osobnosťou mesiaca
MUDr. Radovanom Plášilom
MUDr. Radovan Plášil sa narodil v Martine v roku 1974 a útlejšie detstvo v podstate strávil v Sýrii, kde pracovali jeho rodičia. Po návrate na Slovensko strávil druhý stupeň základnej školy v Internátnej športovej škole v Banskej Bystrici. Gymnázium aj lekársku fakultu absolvoval v Martine. Po ukončení štúdia pracoval 11 rokov na diabetologickom oddelení v Ľubochni. V roku 2008 si založil novú diabetologickú ambulanciu vo Vrútkach, ktorej ostal verný až dodnes. Manželka Janka sa tiež venuje medicíne, starší syn si vybral dráhu kariérneho diplomata a mladší asi pôjde rodičovskou cestou.
Predstavíte našim čitateľom vašu ambulanciu a spektrum pacientov, čo sa týka spádu, veku a problémov, pre ktoré vás vyhľadali? Čím sa vaša ambulancia odlišuje od ostatných, resp. na čo ste obzvlášť hrdý?
Naša ambulancia pracuje vo Vrútkach, ktoré sú v podstate súčasťou Martina (do 90. rokov boli Vrútky mestskou časťou Martina). Staráme sa teda o pacientov najmä z Turca, ale máme viacerých pacientov z Oravy, Liptova, oblasti Žiliny aj vzdialenejších regiónov. Priznám sa, že kapacitne sa dostávame na hranicu našich možností, ktorou je približne 2 700 až 3-tisíc aktívnych pacientov. Sme pomerne mladou ambulanciou, ktorá začínala „na zelenej lúke“. Veľmi dobre si pamätám na prvého pacienta, ktorý sa k nám prišiel prihlásiť presne na moje 33. narodeniny, čo bude v novembri 17 rokov. Vekovo máme široké spektrum pacientov, samozrejme, dominuje stredný a vyšší vek, ale chodí k nám aj veľa mladších pacientov s diabetom 1. typu. Našou obrovskou výhodou je, že sme traja – ja spolu so sestrami, Peťkou a Barborkou. Veľmi si cením, že si dobre rozumieme a dúfam, že nám táto silná zostava dlho vydrží.
Máte bohaté skúsenosti s liečbou diabetu. Prezraďte nám, aké boli vaše začiatky v diabetológii. Čo osobne považujete za najdôležitejšie v liečbe pacienta s diabetom?
Mojou alma mater v diabetológii bolo diabetologické oddelenie v Ľubochni, kde som pôsobil 10 rokov, a tam som sa pod vedením pána docenta Emila Martinku veľmi veľa naučil, za čo som vďačný a rád na toto obdobie a všetkých kolegov spomínam. Nedá mi nespomenúť Aničku Šucovú, Silviu Dókušovú, Danku Rázgovú, Helku Imreovú, Janka Čuláka, Petra Kentoša či Arasha Davaniho. Boli to pekné roky.
Diabetes je chronické ochorenie, preto sa často staráme o pacientov celé desaťročia a musíme si vybudovať vzájomnú dôveru a úctu – to vnímam ako základ. Pacient by nemal byť pod tlakom, musí cítiť vyrovnaný vzťah, v ktorom ambulantný tím nastavuje liečbu, edukuje a hľadá „slabšie“ miesta u pacienta – ak pacient nespolupracuje, všetci to poznáme. Výsledok je neistý.
Manažment diabetologickej ambulancie si vyžaduje nielen vysoké pracovné nasadenie, disciplínu, ale aj určité majstrovstvo. Ako zvládate nápor pacientov, odbery, edukáciu a iné činnosti vo vašej ambulancii? Aké je vaše know-how?
Najťažšie sú rána. Začínam okolo 06.30 hod. a prvý pacient ku mne prichádza o siedmej. V tom čase sa začínajú aj odbery (denne 25 – 30) takže dievčatá to majú veľmi náročné. Cca od deviatej máme vyprázdnenú čakáreň a priebežne vybavujeme objednaných pacientov, ktorý majú vždy presný čas kontroly. Popritom zvoní telefón a, samozrejme, musíme vybaviť prípadných akútnych a nových pacientov. Edukácia sa uskutočňuje na každej kontrole – témy edukácie striedame (vedieme si zoznam edukácií u každého pacienta), aby pacienti mali celkový prehľad. Veľkou záťažou je administratíva, ktorej časť nás počká po ambulancii a priznám sa, že skoro pravidelne jej musím venovať niekoľko hodín cez víkend.
Myslíte si, že na trh prídu lieky alebo technológie, ktoré „vyliečia“ diabetes?
Aktuálne asi prevažná väčšina diabetologických ambulancií zavádza u pacientov s 1. typom nové/senzorové technológie a inzulínové pumpy – je to logisticky pomerne náročné a lekári aj sestry musia byť stále v strehu, aby všetko fungovalo. A k tomu náročná legislatíva.
Prichádzajú aj nové lieky najmä pre pacientov 2. typu, ktoré posúvajú kvalitu a s tým spojené medicínske nároky na úplne novú úroveň, na čo sme pred cca desiatimi rokmi neboli celkom zvyknutí. Diabetológia aktuálne zažíva veľký vzostup a všeobecne patrí medzi najdynamickejšie sa rozvíjajúce odbory internej medicíny. Či sa v budúcnosti objavia lieky, ktoré povedú k vyliečeniu diabetu, to si netrúfam odhadnúť.
S vašimi pacientmi sa stretávate dlhé roky, ste svedkami ich životných príbehov. Vedeli by ste si spomenúť, ktorý pacient bol pre vás najväčšou výzvou, prípadne vás prekvapil svojím prístupom k liečbe/životu?
Áno, najmä s dlhoročnými pacientmi si vytvárame často až priateľské vzťahy. Veľmi ma teší, keď v súčasnej, žiaľ, veľmi vypätej a smutnej dobe (nespomínam si na podobný celospoločenský/celosvetový stres v minulosti) k nám prichádzajú s dôverou a vedia, že sme na „ich“ strane. Myslím, že všetci traja razíme cestu, že najdôležitejšie je prijatie názoru aj tej druhej strany. V konečnom dôsledku, ako nás učí jedna východná kultúra: „Vôbec nie je dôležité, kým si a ČO robíš, ale základom bytia je, AKO to robíš.“ Takže aj pani upratovačka môže byť v skutočnosti šťastnou riaditeľkou vesmíru.
Máme veľa sociálne slabších pacientov, ktorí žijú často sami… Chodí ku nám jedna milá 90-ročná pani, ktorá sa s nami „oficiálne“ rozlúčila už asi pred piatimi či siedmimi rokmi a zakaždým prišla na ďalšiu kontrolu, aj počas covidu. To je veľmi milé.
Denne sa stretávate s pacientmi, ktorí začali myslieť na svoje zdravie príliš neskoro. Dovoľte nám preto osobnú otázku, ako si udržiavate kondíciu a čo robíte pre svoje zdravie?
Priznám sa, že veľa športujem. Bicykel, bedminton, basketbal, ale hlavne behám, prevažne po kopcoch. Tu v Turci máme nádherný kraj, Veľkú a Malú Fatru. Často chodím do kopcov aj cez týždeň po práci na dve hodinky, napríklad na Martinské hole. Prevažne behám sám, vždy sa teším na to ticho a pohodu v prírode, úplný relax. Máme aj veselú bežeckú partiu, takže občas ideme na preteky. V zime skialpujem a krásna je aj zimná turistika. To je tajomstvo môjho zdravia. So stravou je to trochu horšie, pretože na obedy nie je čas a pokoj. Takže raňajky a skorá večera sú výdatné. Pred spaním vždy poteší dobrá kniha.
Prezraďte nám na záver, ak by ste mali dať radu vášmu mladšiemu kolegovi, ktorý práve začína v diabetológii, aká by bola?
Ťažká otázka. Ja som narodený 22. novembra a číslo dňa 22 je vytrvalosť. Z toho mi vychádza, že zatiaľ celkom v pohode a trpezlivo zvládam ambulovanie. (smiech) Ale vážne, veľmi dôležitý je pracovný systém, organizácia práce. Podľa mňa to rozhoduje o pohode lekára a sestier a, samozrejme, o komforte pacienta. Moja milá stará mama hovorievala: „Zachovávaj poriadok a poriadok ťa zachová.“ (úsmev) To ostatné považujem za individuálne parametre, ktoré si každý naladí podľa potreby. A musím dodať, že diabetológia je krásny odbor v tom, že dokážeme laboratórne exaktne zhodnotiť kvalitu liečby. Myslím, že to nám viaceré odbory môžu trochu závidieť.
Ďakujeme Vám za rozhovor
Odborná redakcia DIA News
