Rozhovor s osobnosťou mesiaca MUDr. Líviou Tomášovou
MUDr. Lívia Tomášová je absolventkou Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine. Po úspešnom ukončení štúdia nastúpila na interné oddelenie Nemocnice s poliklinikou v Lučenci. Počas svojho pôsobenia na tomto oddelení získala atestáciu v odbore Vnútorné lekárstvo a neskôr aj v odbore Diabetológia a poruchy látkovej premeny a výživy. Po niekoľkých rokoch sa rozhodla pre zmenu a otvorila si súkromnú internú a diabetologickú ambulanciu v Lučenci, kde pracuje až do dnes. Je tiež častou investigátorkou klinických štúdií.
Čo vás priviedlo k medicíne a špeciálne k diabetológii?
K medicíne? Presne neviem, pretože som pôvodne chcela študovať architektúru. Vo štvrtom ročníku na gymnáziu som na prihlášku napísala Lekárska fakulta. Žiaľ, už si nepamätám prečo…
Po skončení fakulty som chcela zostať v Martine, no osud to zariadil inak a nastúpila som na interné oddelenie v Lučenci. Myslela som si, že je koniec mojej vysnívanej kariéry, ale nebol… V kolektíve takmer dvadsiatich lekárov bolo osem lekárov s tromi atestáciami.
Boli to krásne roky a hlavne sa bolo od koho učiť. Ako možno veľa mladých internistov, aj ja som chcela byť kardiológ. Veľmi často som slúžila s MUDr. Táňou Kupcovou. Takže jednoznačne ona bola mojou učiteľkou v diabetológii, mojím vzorom. Dodnes ním stále je.
Čo je podľa vás najdôležitejšie v prístupe k pacientovi, ktorému bol práve diagnostikovaný diabetes, aby ste si získali jeho dôveru a motivovali ho k spolupráci?
Vysvetliť mu, že je to ochorenie, ktoré ho bude sprevádzať celý život.
Pri žiadnom inom ochorení nemá pacient možnosť sa svojím prístupom podieľať na tom, či si pomôže a bude mať kvalitný život alebo si ho poškodí.
Diabetológia zaznamenala za posledných desať rokov obrovský rozvoj. Ako by ste charakterizovali vaše možnosti dnes v porovnaní so situáciou pred 10 – 15 rokmi?
Áno, možnosti liečby sú dnes neporovnateľné s tým, aké boli pred desiatimi rokmi. Máme možnosť poskytnúť pacientom liečbu, ktorá nie je zameraná iba na úpravu glykémie, ale poskytuje im preukázateľne lepšiu kardiovaskulárnu a renálnu ochranu, na čo naši pacienti najčastejšie umierajú.
Ako vidíte budúcnosť diabetológie? Myslíte si, že na trh prídu lieky alebo technológie, ktoré „vyliečia“ diabetes?
Podľa štatistických údajov trpí týmto ochorením celosvetovo vyše 500 miliónov ľudí. Do výskumu liečby sa veľa investuje. Verím, že to raz bude vyliečiteľné ochorenie.
Diabetes mellitus je chronické celoživotné ochorenie. S vašimi pacientmi sa stretávate dlhé roky, ste svedkami ich životných príbehov. Ktorý pacient bol pre vás najväčšou výzvou?
Keď som sa učila na atestáciu z diabetológie o chronických komplikáciách tohto ochorenia, už vtedy som si pomyslela, že ja s tými pacientami vlastne prežijem celý život. Dnes to po tridsiatich štyroch rokoch praxe môžem potvrdiť. Ambulanciu navštevujú celé rodiny, vlastne už tri generácie.
No a ktorý pacient mi najviac utkvel v pamäti? Bola to Viola Fischer, hlavná hrdinka knihy Mengeleho dievča. Chodila do ambulancie niekoľko rokov, potom sa odsťahovala do Prahy. Bola vždy upravená, ale veľmi smutná. Po jej smrti mi jej dcéra priniesla knihu s venovaním a až vtedy som sa dozvedela o jej životnom príbehu.
Denne sa stretávate s pacientmi, ktorí začali myslieť na svoje zdravie príliš neskoro. Dovoľte nám preto osobnú otázku, ako si udržiavate kondíciu a čo robíte pre svoje zdravie?
Chodím pravidelne cvičiť, dávam si pozor aj na životosprávu. Pre mňa je najväčším liekom spánok (lebo ho mám málo) a veľa smiechu, pozitívni ľudia. Keď je deň, že sú pacienti veselí, ani neviem, že som bola v práci. Škoda, že takých dní nie je veľa. Väčšinou nám energiu skôr odoberú…
Ak by ste mali dať radu vášmu mladšiemu kolegovi, ktorý práve začína v diabetológii, aká by bola?
Mám šťastie, že máme v regióne veľmi šikovné mladé kolegyne, MUDr. Gabiku Hulinovú zo Zvolena a MUDr. Zuzku Polcovú zo Žiaru nad Hronom. Je to krásny odbor, kde dnes možno pacienta liečiť komplexne, sú a budú nové technológie. Žiadne iné povolanie vám nedá to, čo medicína, a hoci tá cesta je náročná, práca s ľuďmi vyčerpávajúca, stojí to za to… Je jasné, že toto si nepomyslím každý deň.
Do našej ambulancie už chodí pracovať moja dcéra Paťa Alštocková… Verím, že ju budem dobre viesť a že raz žiak prerastie učiteľa.
Prezraďte nám na záver niečo zo svojej životnej filozofie. Čo vás napĺňa šťastím, ako relaxujete a kde dobíjate baterky?
Je toho iste viac ako kultúra, divadlo, cestovanie či prechádzky so psom. Mám osem kocúrov. Najskôr bol len jeden, no a tí ostatní si ma nejako postupne našli. Už by som nedala preč ani jedného.
Mám dvoch vnukov, Tobiho a Krištofa a úplne iný rozmer lásky.
Som človek, ktorý veľmi rád pracuje. Na to vyššie uvedené mám málo času, ale raz sa to zmení.
Ďakujeme Vám za rozhovor
Odborná redakcia DIA News
